V Matici slovenskej zvolili za predsedu namiesto Jozefa Markuša Mariána Tkáča. Dalo by sa povedať že ekonóma za ekonóma. V zmysle dobového vkusu. A predsa sa tým stalo čosi definitívne a ultimatívne.
Matica slovenská patrila ku kľúčovým inštitúciám ktoré formovali vznik malých stredoeurópskych a juhoeurópskych moderných politických národov. Napĺňala v nich potrebu ktorú plnili v západoeurópskej kultúre akadémie ako miesta osvietenskej racionality vtelenej do encyklopedického spracovania vedomostí ako formy novej vzdelanosti a do tvorby kultúrnej pamäti. Bola však možno najmä miestom stretávaní z ktorých hádam najslávnejšie bolo to pod lipami na martinskom Memorandovom námestí.
Koncom dvadsiatych rokov 19. storočia vznikla Matica srbská neskôr Matica slovinská Matica česká Matica moravská. Matica slovenská je neodmysliteľne spojená s Martinom. Tam prebehlo v roku 1861 Memorandové zhromaždenie na ktorom vtedajšia slovenská politická elita sformulovala požiadavku na uznanie svojbytnosti slovenského národa. Tam vznikla v roku 1863 Matica slovenská. Tam sa vytvorila kruhová kultúrna obrana po jej zániku a po likvidácii slovenských gymnázií v roku 1875. Tam sa viedli na začiatku dvadsiateho storočia spory o modernú tvár Slovenska. Tam slovenská politická reprezentácia prijala 30. novembra 1918 Martinskú deklaráciu ktorou sa prihlásila k československej myšlienke. Ale tam aj v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia ocenila pohŕdavým mlčaním komunistického pohlavára Antonína Novotného za jeho povýšenecký postoj k slovenskému národu.
Matica slovenská vznikla ako kultúra inštitúcia. Spočiatku však plnila neodmysliteľne aj politickú úlohu. Možno sa však práve tvrdošijné pridržiavanie politickej roly v časoch keď už bola slovenská spoločnosť vnútorne dostatočne diferencovaná a vznikol moderný systém politických vzdelanostných a kultúrnych inštitúcií stalo základom jej dnešnej biedy.
V historickej situácii keď Matica slovenská spojila za vojnového slovenského štátu svoj osud s jeho politikou a ideológiou zradila prvý raz svoju pôvodnú myšlienku. Druhý raz ju zradila za komunistického režimu keď upadla do bezvýznamnosti. Tretí raz vtedy keď sa stala v mináčovskom balení súčasťou poaugustovej normalizácie. A štvrtý raz sa pervertovala po roku 1989 keď sa politicky spojila s ponovembrovým nacionalizmom a jeho floskulami. Kúpil si ju za jednu korunu Neografie a za desiatky miliónov korún ktoré dostávala a dostáva každoročne ako kultúrna inštitúcia s výsadnými právami čím ju štát postavil nad ostatné občianske združenia ktoré sú deťmi ponovembrového zápasu o slušnú spoločnosť.
Matici slovenskej sa nepodarilo stať sa v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia modernou hirnerovskou kultúrnou a vedeckou inštitúciou. Nepodarilo sa jej obnoviť tatarkovský obrodenecký pátos ktorý ožil koncom šesťdesiatych rokoch v kadlečíkovskom Matičnom čítaní. Nerenovoval ju ani matičný duch Michala Gáfrika a Júliusa Vanoviča ktorý si našiel v deväťdesiatych rokoch miesto mimo matičného prostredia. Nezmenila sa ani na jemnú sieť utkanú z vydávania kníh ako v Slovinsku.
Namiesto toho aby Matica slovenská šírila po roku 1989 ducha porozumenia stala sa hrozbou. Namiesto toho aby kultivovala prostredie skutočných matičiarov ktorým leží na srdci slovenská vec začala kšeftovať – s politickou mocou ktorú si spoľahlivo nachádzala v mečiarovsko-ficovských revíroch ale aj ekonomicky keď prešustrovala všetko čo sa dalo. A celkom ju dorazilo to že si po dvadsaťročnej skúsenosti s predchádzajúcim predsedom zvolila za nového predsedu ekonóma ktorý je známy najmä tým že „nepostupoval pri písaní skrípt v súlade so zákonom“ a očaril svojich voličov predstavou Matice ako slovenského Disneylandu. Matici slovenskej to všetko neprekážalo čo je už len prejav jej dnešnej biedy. Neskončila svoju činnosť nežije však ale živorí. To je azda najsmutnejší príbeh slovenských Vianoc 2010.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 20. decembra 2010.
