Reakcie niektorých predstaviteľov Európskej únie na spoločné proamerické stanovisko kandidátskych krajín v otázke postupu proti Husajnovmu Iraku boli médiami označené za nervózne a podráždené. V skutočnosti však boli najmä neprimerané a arogantné.
Čím iným než neprimeranosťou je vyhrážanie sa že pre podporu USA by kandidátske štáty mohli mať problémy pri hlasovaní Európskeho parlamentu o rozširovaní únie? A čím iným ako aroganciou dýchajú slová o tom že „nové krajiny sa ešte musia učiť“?
Napriek silným rečiam niet vážnejšieho dôvodu domnievať sa že by táto kauza mohla reálne ovplyvniť rozširovanie únie. A keby áno nebolo by za čím banovať. Ak by sa Slovensko nestalo členom nejakého zoskupenia „za trest“ za suverénne vyjadrenie zodpovedného postoja o členstvo v takom zoskupení by ani nemalo stáť. To nehrozí. Je však možné že tento spor ovplyvní budúcu podobu únie. Vyvoláva totiž značné pochybnosti o zmysluplnosti jedného z deklarovaných pilierov európskej integrácie – spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. A v tejto súvislosti nie je tým najpodstatnejším skutočnosť že americký dôsledný postoj k nebezpečnému diktátorskému režimu je vecne správnejší ako naivná snaha dávať mäsiarovi z Bagdadu ďalšiu a ďalšiu šancu.
Karty by pokojne mohli byť rozdané aj inak: Nemecko a Francúzsko by napríklad mohli byť lojálnymi spojencami Ameriky a kandidátske krajiny by povedzme prijali spoločné stanovisko proti vojenskému zásahu v Iraku. Prejavenie nelojálnosti voči spojencom by v takejto záležitosti mohlo viesť k legitímnym pochybnostiam či ide o vhodných kandidátov na členstvo v NATO ale z akého dôvodu by malo komplikovať ich vstup do únie?
Ak by sa aj náhodou k jednému stanovisku prikláňala zjavná väčšina členských štátov znamenalo by to hádam že krajiny zastávajúce menšinový názor sa ho majú zriecť a prispôsobiť sa väčšine? O tomto má byť spoločná zahraničná politika únie? Nie nie a ešte raz nie!
Spoločnú zahraničnú politiku nemožno dosahovať väčšinovým hlasovaním a to ani akokoľvek zjavnou alebo kvalifikovanou väčšinou ale iba konsenzom. Všetkých vrátane tých ktorý do únie vstúpia na budúci rok – v tomto žiadne neplnoprávne členstvo na prechodné obdobie existovať nemôže.
V opačnom prípade by to znamenalo definitívnu premenu únie z pôvodne zamýšľaného priestoru ekonomickej integrácie a dobrovoľnej spolupráce suverénnych štátov na jeden európsky superštát. A také niečo by prinajmenšom podľa slovenskej ústavy vyžadovalo ešte jedno referendum.
Pretože únia o vstupe do ktorej budú slovenskí občania v máji rozhodovať zatiaľ takým superštátom nie je. Aj keď je zrejmé že mnohí by z nej superštát mať chceli. A nielen kvôli Iraku.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 19. februára 2003.