Po roku 1989 prebehla zásadná reforma elektronických médií. Po ich odštátnení a vzniku duálneho systému verejnoprávnych a súkromných médií bude nasledovať digitalizácia ktorá rozdá nové karty na mediálnom trhu.
Napriek politickým tlakom si rozhlas v poslednom čase uchoval verejnoprávny charakter. Na rozdiel od neho sa situácia v Slovenskej televízii v posledných štyroch rokoch katastrofálne zhoršila. Sledovanosť prudko klesla a STV fakticky stratila charakter verejnej služby. Ak za ňu pokladáme slobodný prístup k informáciám právo na slobodnú výmenu názorov starosť o vzdelanosť a kultúrnosť právo na nezávislé spravodajstvo pluralitné diskusie kritickú publicistiku mediálne zaujímavé vzdelávanie a kultúrne programy od základného informačného servisu až po filmové dokumenty.
Problémy STV nie sú nové minimálne tie ekonomické by musela riešiť po voľbách každá garnitúra. Náreky nad účelovosťou odvolania jej generálneho riaditeľa sú falošné – nejde o nijakú účelovosť ale o účel ktorým je riešenie havarijnej situácie. Po voľbách sme len stratili drahocenný a nevratný čas.
O zlučovaní Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu sa za posledných dvadsať rokov vážne neuvažovalo. Obe verejnoprávne inštitúcie vznikli v inom čase majú rozdielnu tradíciu a zázemie riešia odlišné problémy. Každá z nich má v archívoch svoju vlastnú zákonom chránenú pamäť a dnes sú v celkom rozdielnej situácii a kondícii.
Nehovorí o ňom ani Programové vyhlásenie vlády ktoré sa zmieňuje len o financovaní organizovaní a fungovaní verejnoprávnych médií. Celkom neočakávane sa o ňom začalo hovoriť až pred pár týždňami. Akútny problém STV sa prekryl zlučovaním s SRo ktoré skrýva riziká a hrozby pre obe médiá.
Návrh zákona o zlučovaní sa šil horúcou ihlou. Nie je z neho zrejmá postupnosť a následnosť celého procesu ekonomické krytie prechod verejnoprávnych médií na financovanie zo štátneho rozpočtu ani transformácia nového verejnoprávneho média na štátne. Nehovoriac už o následnom premiestnení oboch inštitúcií s rozličnými technickými potrebami a požiadavkami do spoločnej budovy.
Návrh zákona rieši len organizačnú štruktúru nového média. Všetky ostatné problémy necháva nedotknuté. Jediným nositeľom právnej subjektivity sa stáva volený generálny riaditeľ. Jemu podriadení a ním vymenovaní riaditelia televízie a rozhlasu sú nesvojprávni bez personálnych programových a ekonomických právomocí. Voči mediálnej rade a politickej moci je generálny riaditeľ naopak v slabej pozícií. Vzniká tak konfliktné prostredie ešte predtým ako nové médium vôbec vzniklo.
Tých problémov je oveľa viac. Voči súkromným médiám získava to nové verejnoprávne neprípustné zvýhodnenie na reklamnom trhu. Neexistuje právne vysporiadanie archívov STV a SRo ktoré tvoria ich kultúrne bohatstvo chýba notifikácia Európskej komisie. Podstatné sú však dve otázky: jedna vecná druhá politická.
Môže byť takýto návrh zákona cestou k ozdraveniu Slovenskej televízie čo je pôvodný problém verejnoprávnych médií? A možno takto nepripravené zlučovanie nazývať reformou? Alebo má byť floskula o reforme náplasťou za sľubovanými reformami a v prvom rade za reformu vzdelávania ktoré zatiaľ kráča vo vychodených šľapajach?
Druhým je politický problém. Kritika dnešnej opozície ktorá verejnoprávne médiá štyri roky kaličila je pokrytecká a falošná. Kritike zo strany KDH OKS a mediálnych expertov strany Most-Híd by však mal minister kultúry pozorne načúvať. Aby sa nakoniec nemusel spojiť proti koaličným poslancom s poslancami SNS ako sa mu to stalo pri prvom čítaní.
Článok bol uverejnený v denníku Pravda dňa 11. novembra 2010.
