Smrť Ernesta Valka je pre mňa šokom. Podobným ako bola pred rokmi smrť Jána Langoša o to horším že tentoraz šlo o brutálne zabitie človeka ktorý stelesňoval život.
Ernest Valko bol človekom prvej hodiny novembra 1989. Spoznal som ho v Mozartovom dome kde pomáhal právnymi radami ukrivdeným a poníženým. Už v decembri 1989 sme ho nominovali do Federálneho zhromaždenia ČSFR a to ostatné je príbehom nášho vyše dvadsaťročného priateľstva.
Došlo to postupne tak ďaleko že niekedy sme už ani nemuseli hovoriť vo vetách stačilo povedať číslo a dobre sme sa bavili lebo sme vedeli o čo ide.
Ernest Valko túžil vytvárať slobodný právny štát. Bol vášnivcom ústavnosti. Stál od začiatku pri kľúčových ústavných zákonoch ktorými sa menil základný charakter spoločnosti. Stal sa prvým havlovským predsedom Ústavného súdu ČSFR na čo bol veľmi hrdý.
Zapísal sa do dejín budovania právneho štátu ale bol aj nezmieriteľným kritikom jeho neduhov. Rád pripomínal ako sa stretol s profesorom Schwartzom jedným z najvýznamnejších amerických ústavných právnikov ktorý mu žičlivo závidel tú smršť ústavných zákonov možnú len vo výnimočných historických situáciách.
Ernest mal nezvyčajnú citlivosť pre právo. Chápal ho ako výraz spravodlivosti. Bol workoholikom pracoval dôkladne až pedantsky šiel k zdrojom práva opieral sa o porovnateľné aj európske prípady. Možno že práve to niekomu prekážalo rovnako ako nástojčivosť s ktorou sa venoval konkrétnym kauzám.
Jediný raz v živote som ho videl deprimovaného keď ho ako nevinného vzali do väzby. Uvoľnil sa až keď bol v plnom rozsahu rehabilitovaný. Len v jednej chvíli sa ho pri činorodej neposednej povahe zmocnila skepsa – keď pre Konzervatívny inštitút pripravil v roku 2006 reformu súdnictva a potom videl kde sa právo na Slovensku uberá.
Ernest Valko ponúkal právne rady a komentáre celému politickému spektru s ktorým sa cítil spriaznený. Spolupracovali sme s ním v OKS doslova do poslednej chvíle. Práve preto je jeho smrť taká nepochopiteľná.
Ostane po ňom prázdno v slovenskom ústavnom práve a súdnictve v rodine v piatočníckej runde kamarátov v Artfóre ale aj celkom jednoducho ľudsky. Ernestovým snom bola nová Ústava Slovenskej republiky a to možno chápať ako jeho odkaz.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 10. novembra 2010.
