Na prvej fotografii vidíme nočnú fasádu vo svetle reflektorov svietiacich na priečelie s rozsvietenými oknami projekciu štátneho znaku na stene a vzpínajúceho sa koňa v popredí.
Na druhej fotografii vidno ten istý Hrad v dennom svetle v pozadí bránu pred ňou hmýriace sa postavičky v mundúroch so štátnymi vlajkami v rukách kôň v strede obrazu je zabalený ako Christov objekt pod podstavcom sedí skupinka ľudí čosi čítajú z fasciklov vpredu cvičia pochod vojaci hradnej stráže v modrých mentiekach na hlavách klobúčiky s perečkom belavým na nohách štrngotavé čižmičky. Vedľa nich kráčajú voľným krokom dvaja bielovlasí muži v oblekoch kontrolujú nacvičovanie slávnosti. Tretí sa prizerá obrátený tvárou k pochodujúcim vojakom. V protismere kráča takmer rovnakým krokom mladý muž v texaskách s vlasmi sčesanými do konského chvosta.
Dve fotografie dve tváre slávnosti – jedna nočná patetická niečo „čo sa prihodilo“ ako znie pôvodný filozofický pojem pátosu ktorý vzbudzuje bázeň vášne a afekty druhá denná profánna ani nie ironická vyžarujúca len akúsi bezradnosť. Dve fotografie a jedna skutočnosť dva pohľady na divadelne inscenovanú performanciu reprezentatívnosti. Bratislavský hrad máj 2010.
Presuňme sa o dvadsať rokov dozadu – November 1989 Námestie SNP v pozadí socha partizána v popredí roh drevenej tribúnky trčí z nej kus natiahnutej ruky so škatuľou z ktorej vylietajú holuby vo vzduchu husté vločky snehu.
Zimná situácia z februára 1948 – muž vo vypožičanej papache pred tvárou mikrofón z úst sa mu parí dole sa davu ľudí opäť čosi prihodilo tentoraz „víťazstvo pracujúceho ľudu“.
Ešte iná situácia. Oslava narodenín vodcu Veľkonemeckej ríše Adolfa Hitlera v hlavnom meste Slovenska v roku 1941. V pozadí Mestské divadlo z ktorého vyčnieva len strecha. Pred ňou nakašírovaná kulisa antického stĺporadia medzi stĺpmi ostro nasvietené hákové kríže v strede portrét Vodcu vedľa neho dvaja rozkročení vojaci pred fontánou detské zákryty vojenská stráž vedľa tajuplní muži v raglánoch oblekoch a klobúkoch.
Pohľad do knihy Bohunky Koklesovej V tieni tretej ríše z ktorej je fotografia poodhaľuje základné toposy ktoré sa opakovali v celom dvadsiatom storočí – tribúny s vodcami strážne veže s puškami pripravenými na streľbu vojenské prehliadky masové športové vystúpenia zvedavé davy len krok od svojich reprezentantov dotýkajúce sa ich aspoň očami krojovaní ľudia s rukami vystretými na jednotný pozdrav ako stelesnenie mýtu o ľudovej svornosti vojak na nosidlách v poli prikrytý klasmi obilia deti pochodujúce v zákrytoch so vztýčenými puškami vojenské kolóny aut rozrumená krajina teritoriálne telo Slovenska.
Je nám jasné že tie štyri situácie sa v čomsi podobajú ale v čomsi sú celkom odlišné. Všetky inscenujú veľké historické udalosti pracujú s pátosom a predsa je ten pátos iný. V prvom prípade je výrazom monolitnosti kolektívneho tela pohybujúceho sa v jednom rytme duchu ideológii ktoré má vzbudzovať pocit kolektívnej identity a nepremožiteľnej sily lebo práve sa deje niečo čo môže dav velebiť a oslavovať. V druhom prípade je prejavom spoločného konania individuálnych jednotlivcov ktorí sa pohybujú v rovnakom rytme ale každý svojím jedinečným spôsobom. To rozlišovalo v dvadsiatom storočí prejavy pátosu v totalitných a slobodných spoločnostiach.
Pátos je vypätý cit extázy v ktorej sa ľahko menia emócie na exces a násilie. Práve preto je dobré rozlíšiť civilný pátos od militantného vyvolávajúceho z podzemia nevedomia ničivý pud. Niekedy oba druhy pátosu splývajú lebo mávajú zhodné alebo veľmi podobné formy aj keď majú celkom odlišné funkcie. O to viac si treba dať na pátos pozor.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 30. augusta 2010.
