Neboli to obyčajné voľby a nebola to ani štandardná volebná kampaň. Slovenské parlamentné voľby 2010 boli takmer rovnako prelomové ako tie v roku 1998.
Slovo takmer je tam preto lebo jama skorumpovaného totalitárstva do ktorej vtedy Slovensko postupne skĺzavalo bola predsa len o poznanie temnejšia a hlbšia – neexistovali nijaké poistné laná pripútavajúce krajinu k Európskej únii a k NATO Mečiar a jeho zbojnícka partia odrezala aj tie provizórne. Potom prišla mobilizácia rozumných ľudí a volebný prelom 1998. Štyri roky Ficovej vlády 2006 – 2010 znamenali návrat tej istej zbojníckej chasy k moci ale v krajine prosperujúcej a konečne zakotvenej ako súčasť Západu. Súčasťou Západu aj zostalo napriek úprimnej snahe babrákov zlodejov amatérov a zakomplexovaných nacionalistov ktorí tvorili štyri roky jeho vládu vrátiť Slovensko do jamy pôvodne vykopanej Mečiarom. Pol roka pred týmito voľbami to ešte stále vyzeralo tak že budú nerušene devastovať právne a spoločenské prostredie krajiny a kradnúť zo spoločného najmenej ďalšie štyri roky – toľkým voličom sa to podľa prieskumov voličských preferencií páčilo. Ale je po voľbách a všetko je inak. Vyzerá to tak že sa Slovensko rozhodlo mať opäť normálnu vládu a vďaka za to osudu a najmä voličom.
Mám sa podeliť o môj pohľad na tieto voľby a píše sa mi neobyčajne ťažko – ešte stále som novinár ale vlastne už ani nie. Som momentálne rozkročený kdesi v medzipriestore a nie je to pohodlné hoci moji milí kolegovia z redakcie vravia že je to v poriadku. Sú ešte mladí. V jednom z rozkošných rozhovorov Diabla s Bohom v knižke poľského filozofa Leszka Kolakowského Nebeklíč hovorí Boh Diablovi zhruba toto: „Ty ma chceš poučovať o teológii ktorej som predmetom?“ A Diabol cynicky odpovedá: „Ani skala sa nemusí vyznať v geológii hoci je jej predmetom.“ (Citujem z pamäti niečo čo som čítal veľmi dávno nemusí to byť presné.) Mám podobný pocit – mám písať rozbor niečoho čoho som sám predmetom aktérom – kandidoval som totiž v týchto voľbách a zvolili ma – a naozaj neviem či sa ten Kolakowského filozofický Diabol nedotkol akejsi rudimentárnej pravdy o vede či skúmaní a jeho predmete. Ale dobre. Riešim to tak že ani na okamih nebudem predstierať že som objektívny a nezaujatý. Naopak som do veci zainteresovaný a zaujatý až hrôza. Ale tuším že ani to nie je nové. Vidím to takto:
.volebné plus číslo jeden:
Mečiar je konečne po dvadsiatich rokoch preč. Čo do slovenskej politiky priniesol píše vo svojom článku Fedor Gál ktorý bol odpočiatku pri tom. Ktosi mi v tú volebnú noc povedal že konečne a nech sa odoberie na pokojnú starobu za vnúčatami. Ja taký láskavý nie som. Ten človek zanechal za sebou čosi nečistého čo budeme vymetať zo slovenskej politiky a spoločnosti ešte dlho. Mečiar patrí za mreže a dostane sa tam ak bude mať nový parlament dosť morálnej sily aby zrušil tie jeho samo-amnestie. Nie je to dôležité pre akúsi pomstu za krivdu či fiktívnu spravodlivosť je to dôležité preto aby tu nezostal precedens že je možné mať moc zneužiť ju zločinným spôsobom rozprávkovo zbohatnúť na desiatkoch z korupcie zdevastovať právne aj morálne prostredie krajiny vytvoriť prepytujem „kapitálotvornú vrstvu“ a potom beztrestne odísť užívať si lup. Precedensy lákajú. Dobrá správa je že až komicky neuspeli vo voľbách ani početné výtrusy jeho strany – rôzne AZEN NOVÁ DEMOKRACIA a podobne. Budem však úprimný: jeden z tých najdávnejších výtrusov – pôvodne zvaný DÚ (nazývaná kedysi aj „HZDS s ľudskou tvárou“) – prežíva v štruktúrach SDKÚ a ten najhorší lúpeživý výtrus Mečiarovej pôvodnej zbohatlíckej privatizačnej chasy tvorí dnešné sponzorské či priamo vlastnícke pozadie Ficovho Smeru. Taká plodná to bola strana.
.volebné plus číslo dva:
Populistický rasizmus a šovinizmus nie sú na dnešnom Slovensku takým účinným volebným afrodiziakom ako by človek očakával. To vypovedá o príslušnosti Slovenska k mentálnemu Západu. Ten Slotov bilbord s umelo „pritetovaným“ Rómom s prirobenou hrubou zlatou reťazou mieril presne ale zdá sa že do príliš riedkeho kŕdľa. Keď sme s prasiatkami Robom Vladom a Janom v prívese prechádzali Banskou Bystricou na stráni nad cestou bol „inštalovaný“ obrovský Kotlebov slogan a ktosi v aute poznamenal že ho pred anarchistami strážia vo dne aj v noci vyholené hlavy. Patetické. Nakoniec za tú jeho fašistickú víziu o poriadku nastolenom bejzbalovou pálkou hlasovalo niečo vyše 33-tisíc Slovákov. Je to asi 133 percenta zúčastnených voličov. Priveľa? Určite. Ale klinický psychológ by poznamenal že je to menej ako reálne percento psychopatov v populácii. Tí sa zrejme i tak rozdelili medzi strany proporcionálne (thank you very much!). Navyše si nemyslím že všetci ľudia voliaci Kotlebu sú bezcitní asociálni psychopati taký jednoduchý svet nie je. Ale tých 33-tisíc je v skutočnosti menej než percento ľudí ktorí na Slovensku žijú. Obzerajúc sa po susedných krajinách (napríklad ponad Dunaj) to nie je (dodávam že pre túto chvíľu) také zlé.
.volebné plus číslo tri:
Proporcionálny volebný systém spojený s diktátom straníckej nominácie ohľadne poradia na kandidátke účinne narušujú voliči svojimi krúžkami. Rozhodnutie o trojpercentnej hranici vplyvu preferenčných hlasov (namiesto desaťpercentnej) bolo jednoznačne dobré. Toto sa mi opisuje ako pozitívum týchto volieb zvlášť ťažko lebo sám som sa „prekrúžkoval“ z beznádejného 33. miesta na 7. a vnímam to ako (naozaj) nečakanú priazeň voličov aj osudu. Ale nepíšem teraz o sebe ani o svojich priateľoch ani konkrétne o strane za ktorú som kandidoval. Vždy som si totiž myslel že anglosaský väčšinový volebný systém kde sa v jednomandátových volebných obvodoch vždy o ten jeden mandát pobijú konkrétni ľudia so svojou verejnou povesťou i tvárami je lepší ako ten náš kde sa na chrbte a imidži zopár lídrov zvezie anonymná masa niktošov ktorí potom iba na povel dvíhajú ruky ale inak mlčia. V každej z tých „slušných“ strán tie voličské krúžky zamiešali karty v dobrom či zlom lebo aj „vylobovať“ sa vraj tie krúžky dali ale aj to je v poriadku. Paradoxne ale očakávane sa to u Fica či Slotu nestalo. Prečo to nechám na čitateľovu voľnú úvahu iba naznačím že totalitné štruktúry sú spravidla umŕtvené. Osobne by som sa rád pobil o mandát v jednomandátovom volebnom obvode hoci to už za života asi nestihnem veď kto by si tu trúfol meniť volebný systém. Budhisti by povedali – nič to tak v tom budúcom. Ak by sme na Slovensku nečakane dostali rozum a zaviedli dvojkomorový parlament so Senátom voleným po tretinách v dvojročných intervaloch na 6-ročné obdobie (tak ako to majú bratia Česi) väčšinový volebný systém by bol ideálny. Nuž ale…
.návrat
Tieto voľby splodili parlament kde sa opäť zrazia dva svety – tak ako to bolo po voľbách v roku 1998. Slotova cháska bude útočiť kedykoľvek sa bude nová pravicová koalícia (ak teda naozaj vznikne) snažiť niečo urobiť s menšinovými právami škodlivým jazykovým zákonom „vlasteneckým“ zákonom a podobne. A Ficova početná kohorta sa bude cítiť silná (je ich veľa a ako by ich jedna komunistická mater mala) a bude útočiť s vervou a na kultúrnej úrovni futbalových tribún. Predpokladám že tí noví v politických zrážkach neotlčení poslanci budú mierou agresivity zaskočení a dúfam že sa nedajú zastrašiť a že sa neznížia na úroveň útočníkov.
Začína sa tak dúfam návrat Slovenska do normálneho sveta.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 21. júna 2010.
