Slovenskí politici bez ohľadu na služobný vek a politické pohlavie trpia syndrómom pandémie podobnej tej vtáčej či prasacej. Všetci ktorí si pripisovali zásluhy za vstup do eurozóny dnes prisahajú že oni by na Grécko neprispeli.
Má to len malý háčik ba čo háčik velikánsky hák na ktorom sme upečení. Vstupom do eurozóny sme sa zaviazali aj na pomoc nakazeným štátom eurozóny. Takže všetci tí čo sa nám a palkovcom posmievali ako exotom keď sme sa postavili proti prijatiu eura a Lisabonskej zmluvy by si mali dnes klásť otázku či nemali rozmýšľať včera pri vstupe do eurozóny. Vtedy sa totiž rozhodovalo o tom či budeme platiť grécke dlhy. Lebo Európska únia neznamená len možnosť bezuzdne mrhať európske peniaze ale i solidaritu. A eurozóna je aj záväzok platiť za grécku nezodpovednosť. Česi si môžu povedať že nezaplatia ale my sme si už vybrali. Alebo si za nás vybrali iní. To by si mali uvedomiť aj tí čo boli včera za eurozónu dnes sú v opozícii a zajtra by chceli byť vo vláde.
Nehovorím to škodoradostne ale so smútkom v duši lebo v tom vidím pokračovanie slovenského historického stereotypu. Vždy sa nám náramne páčili výhody ale od nevýhod dávamne ruky preč. Tak sa priam dejinne klaniame všetkým pánom viedenským budapeštianskym pražským berlínskym bratislavským moskovským bruselským aby sme im potom doma najlepšie pod perinou napľuli smelo do tváre.
Je nehanebné ak pri takom ťažkom rozhodnutí obchádza predseda vlády slovenský parlament. Ešte nehanebnejšie však je keď práve tento kocúr v čižmách ktorý vedie Slovensko míľovými krokmi na grécku cestu vykrikuje že Grékom neverí a že pôžičku odsúhlasí až vtedy keď si o tretinu skrátia platy znížia dôchodky… Nevšimol som si že by sa práve on chystal krátiť o tretinu platy a znižovať dôchodky ba ani to že by to mal vo volebnom programe. Naopak štedro v ňom rozdáva ale v tom nie je výnimkou.
Všimol som si však niečo iné. Zo slovenského politického slovníka v rámci celopolitickej pandémie celkom zmizlo slovo reforma. Fico svojou zúrivou protireformnou rétorikou dosiahol čo chcel. Dnes sa už ani bývalí reformátori nehlásia k tomu najlepšiemu čo priniesli ich vlády počnúc daňovou reformou ktorej úspech už nemôžu poprieť ani najväčší nežičlivci až po tú zdravotnú o ktorú sa podnes obtrie aj ten najväčší zadubenec snívajúci sen o dostavaných Rázsochách.
Reformy majú u nás zlú povesť lebo ľudia v nich vidia len menej peňazí. Zabúdajú však na to že reformy znamenajú najmä to čo je nevyhnutné a bude ešte nevyhnutnejšie – lepšiu efektívnejšiu a výkonnejšiu ekonomiku. Ale ani to nestačí reformy druhej generácie znamenajú oveľa viac. Reformy vzdelávania súdnictva verejnej správy sociálno-zdravotnej ochrany znamenajú novú architektúru dobre spravovanej spoločnosti.
Ak sa hovorí že dnes niet veľkej témy nie je to pravda. Existuje: je ňou slobodná zodpovedná spravodlivá vzdelaná spoločnosť ústretová voči mladým ponúkajúca šancu dospelým a úctu starým.
Reformy druhej generácie presahujú jedno volebné obdobie a preto môžu prebehnúť len ako výsledok celospoločenského konsenzu. Dnes sme od neho vzdialenejší ako kedykoľvek predtým. Ak sa však nechceme stať definitívnymi kandidátmi gréckej cesty sú reformy druhej generácie osudovo nevyhnutné. V opačnom prípade ostane Slovensko perifériou a skládkou strednej Európy.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 10. mája 2010.
