Pri celonočnom odvolávaní predsedníčky vlády Ivety Radičovej sa opakovali zo strany vládnej koalície a opozície tie isté reči. Až do ranného úmoru. Vládna koalícia riskovala nevysvetliteľnosť kauzy budovy košického Daňového úradu pri opozícii sa z popraskaného vrchného náteru obetného baránka za ktorého sa už rok vydáva opäť vynoril originálny firemný štít dravca.
Zaznelo všetko čo malo zaznieť. V nočnom svite sa s plnou jasnosťou vynoril nástup Ficovej vlády zloženej z národných rozkrádačov straníckych korupčníkov a milovníkov únosov. Následná európska izolácia a koketovanie s Chávezmi Castrami a Lukašenkami. Pokus spraviť z Hedvigy Malinovej klamárku. Protiprávna väzba Ernesta Valka a Ladislava Reháka. Kauza pezinskej skládky. Nevraživosť voči druhému pilieru dôchodkového sporenia. Triedna nenávisť voči zahraničným investorom. Protiprávne vyvlastňovanie pozemkov pod diaľnicami. Kladivo na médiá školy a menšiny. Mocenská „malá domov“ ministra spravodlivosti Harabina predsedovi Najvyššieho súdu Harabinovi. Sebadeštrukcia Generálnej prokuratúry. Plytvanie verejnými financiami. Strkanie si hlavy do piesku pred celosvetovou krízou a jej následné zľahčovanie. Magnetofónová nahrávka Bohumila Hanzela ktorej hlas znel ako echo aj po roku plenárnou sálou.
Bol to zvláštny pocit. Opäť na seba narazili dva svety a chvíľu to vyzeralo tak akoby si to uvedomila koalícia i opozícia. Akoby to koalíciu zomklo. Na druhý deň bolo po všetkom. Koalícia sa vrátila k eurovalovej sebadeštrukcii. Je pritom jasné že postoj k eurovalu nie je sporom medzi koalíciou a opozíciou lebo jeho línie prebiehajú krížom cez celé politické spektrum a vytvárajú nebývalé aliancie.
Napriek tomu sa euroval inštrumentalizuje ako nástroj na povalenie vlády zo strany opozície ale aj zvnútra koalície. Vznikajú absurdné štvorylky pri ktorých si jednotliví aktéri vymieňajú pozície. Ivan Mikloš hovorí že je proti eurovalu ale zároveň ho bude podporovať Robert Fico hovorí že je za euroval ale napriek tomu ho podporovať nebude. Obaja hovoria že ide o osud Slovenska a pritom chcú robiť opak toho čo si naozaj myslia.
Rozumiem tomu keď niekto hovorí že je za euroval a bude zaň hlasovať. Rovnako dobre rozumiem ak niekto povie že je proti eurovalu a bude hlasovať proti. Čo si však máme myslieť ak niekto slovenskému svetu oznamuje že si myslí jedno a konať bude druhé? Ako máme rozumieť tomu že Slovensko chce hlasovať ako posledné a zároveň si stanovuje termín hlasovania na 11. októbra? Kde je minister zahraničných vecí ktorý by mal intenzívne rokovať v eurozóne a Európskej únii o našej situácii vysvetľovať jej háklivosť a hľadať riešenie? Kde je tlak na Roberta Fica? Kde je zdržanlivosť vládnej koalície ktorá ešte pred niekoľkými dňami prisahala vernosť Ivete Radičovej a dnes chce spájať hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde? Koľko valov sa vlastne v týchto hrách skrýva? Je to len euroval? Alebo je to aj val za a proti predsedníčke vlády za a proti koaličnej vláde za a proti menšinovej vláde za a proti vláde s podporou Roberta Fica za a proti predčasným voľbám?
Kto poveril jednotlivých hráčov hrať túto hru? Ich voliči? Vládna koalícia dostala od nich mandát na štyri roky reforiem. Na to aby nastolila na Slovensku väčšiu spravodlivosť a menšiu korupciu zodpovednejšie hospodárenie a menej plytvania reformu vzdelávania a nie paškvil skrývajúci sa pod jej menom. Na to aby skončila s odstraňovaním dlhov tvorbou nových dlhov a to nielen doma ale v celej eurozóne a Európskej únii lebo to navzájom neoddeliteľne súvisí.
Toto je priorita priorít ktorá sa volá vládny program. A nie politické tančeky pri ktorých si jednotlivé strany vymieňajú pozície aby zakryli svoje skutočné záujmy. Tie sa volajú stále rovnako – ctibažnosť a túžba po moci za každú cenu. Tá otázka dnes znie napriek všetkým tančekom jednoducho – pokračovanie reforiem alebo zlyhanie a sebademontáž.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 26. septembra 2011.
