Robert Fico pri nástupe k moci verejne vyhlásil že chce zmeniť charakter štátu. Nikto tomu nevenoval veľkú pozornosť ale Fico to myslel vážne.
Otázku budovania štátu si postavil Ferdinand Peroutka po vzniku Československa a nebol z toho chválospev. Potom nás dva totalitné režimy odnaučili klásť otázky. Štát bol mocenským výrazom nadradeného postavenia národa rasy triedy politickej strany a prejavom sluhovského postavenia voči nacistickému Nemecku a komunistickému Sovietskemu zväzu.
Otázka charakteru štátu pred nami vyvstala so zmenou spoločenského systému v roku 1989 a vznikom Slovenskej republiky. Ani z toho nebol chválospev. Zakladateľské bludy krstného otca Vladimíra Mečiara viedli Milana Šútovca k formulácii že ju treba založiť ešte raz. Vyzeralo to metaforicky ale bolo to k veci.
Po vstupe Slovenska do euroatlantických štruktúr sa otázka sna o krajine zmenila na prevádzkový problém. Zdalo sa že nič veľké sa už nestane a jeden z popredných politických analytikov to vyjadril pri nástupe druhej vlády Mikuláša Dzurindu tak že „vláda programovej zhody dáva dobrý predpoklad na pozitívny vývin Slovenska do roku 2020“. Programová zhoda sa rozplynula a vláda nevydržala ani celé štyri roky. Nastúpila aliancia Roberta Fica a po prvotnej obave sa ľudia aj politické elity upokojili. Mali pocit že nič strašného sa nedeje.
Prvé brutálne prípady v ktorých sa tretíkrát v krátkych dejinách ponovembrového Slovenska stala lož pracovnou metódou boli dokonca medzi ľuďmi populárne. Veď v prvom prípade šlo podľa našich roduverných luhárov len o maďarskú klamárku v druhom o advokáta ktorého si ľudia spájajú s právnymi kľučkami a v treťom o podnikateľa ktorého miluje správny triedny inštinkt ako koza nôž aj keď sa s ním ináč politicky ráči.
Lenže nešlo len o osoby. V prvom prípade šlo o politické legitimizovanie nenávistného nacionalizmu ako súčasti vládnej agendy spájajúcej národné myslenie s bezuzdným rozkrádaním národného majetku v druhom o rozklad represívnej a súdnej moci ktorá dala jasne najavo že nebude chrániť občana ale politickú moc a v treťom o chodorkovsky vztýčený prst našim tatranským tigrom že neposlušnosť sa bude trestať čo bystrozrako pochopili a cvakli opätkami.
Lenže nešlo len o nacionalizmus koristníctvo rozvrat súdneho systému a politické korumpovanie. Šlo a ide o základnú povahu štátu. Robert Fico to sformuloval tak že chce zmeniť nenávidený liberálny štát na sociálny. Po troch rokoch vlády v ktorej si z koaličných partnerov urobil bábky trasúce sa aby neprišli o podiel na lupe (dávam do pozornosti každému kto má neodolateľnú chuť na koalíciu s Robertom Ficom) možno urobiť vecnú inventúru.
Vo Ficovom štáte milovníkov sociálneho cítenia klesá rekordným tempom ekonomika rastie nezamestnanosť zadlženosť na úkor mladej generácie rastú výdaje verejnej správy a čo nevidieť porastú aj dane. Ficov sociálny štát legitimizuje korupciu verejnej správy a politických strán zvyšuje právnu neistotu občanov deformuje podnikanie súdnictvo vzdelávanie. Z národnej etnickej a rasovej nevraživosti robí zápalnú šnúru k náloži s dynamitom. Rozkladá občiansku spoločnosť a kultúrnu kreativitu. Okupuje verejnoprávne médiá podpláca súkromné a ničí neúplatné. Nechráni občanov pred mocou ale moc pred občanmi. Sústreďuje ju do vlastných rúk. Tých čo protestujú proti porušovaniu občianskych práv trestá porušovateľov práv bráni. Zhoršuje naše medzinárodné postavenie a povesť robí z nás ľahkú korisť pre supov.
Tak vyzerá po troch rokoch vlády Ficova architektúra štátu. Za mámivými rečami nejde v skutočnosti o to či budeme mať sociálny alebo liberálny štát ale či bude prosperovať alebo vegetovať či bude sebavedomý alebo vydaný napospas každému nájazdu či bude slobodný alebo neslobodný.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 20. júla 2009.
