Môžem sa len domnievať že slovenskosť Rúfusa je pre Štefana Hríba problém ako aj pre iných ktorí nemajú radi nič slovenské. Takým ľuďom to chápem nie je svätý ani Milan Rúfus. Toľko Marek Maďarič.
Možno sa pýtať čo je taktné povedať v deň pohrebu. Je vecou profesionality overiť si či bol Milan Rúfus členom komunistickej strany. To však nič nemení na troch faktoch. Marek Maďarič nie je len milovníkom Rúfusovej poézie ale aj človekom moci. Je ministrom kultúry a obohraná pesnička o protislovenskosti nikoho neskultúrňuje. To si máme my ktorým je medzi už nežijúcimi básnikmi blízka poézia Jána Ondruša a Ivana Laučíka povedať že sú menej slovenskí ako Rúfus?
Druhým nepochopiteľným faktom je verejné ospravedlňovanie sa Slovenského rozhlasu za slobodne vyslovený názor. Čo už u nás neplatí sloboda slova? Je Rúfus posvätný? Nedotknuteľný? Medzi jeho literárnych vyznávačov patria Milan Hamada a Alejandro Hermida medzi pozorných čitateľov Fedor Matejov a teologických vykladačov Karol Nandrásky. Ale má rovnako dobrých čitateľov akým je Valér Mikula ktorý napísal o Rúfusovom „hlbokom verbalizme sedemdesiatych rokov“. Je to nelegitímne? Alebo už zase žijeme v časoch keď sa názor trestá? Keď nemožno verejne vysloviť že v Rúfusových raných veršoch sú aj básne o „prostých vojakoch práce/ z kamenných svahov nových ciest/ […] prostých vojakoch od úseku/ brigády sedemdesiatšesť“ o ktorých jeho generačný spolupútnik Stanislav Šmatlák v znormalizovanom roku 1974 napísal že oneskorene vydaný knižný debut s básňami z Trate mládeže ktoré Rúfus prvý raz publikoval pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia zjednotenia slovenského mládežníckeho hnutia je „stále aktuálnym príspevkom […] socialistickej angažovanosti básnika a poézie […] v súlade s procesom výstavby socialistickej spoločnosti“? Máme zatajovať že v zbierke v ktorej Baudelairove Kvety zla premenoval na kvety dobra publikoval Rúfus aj verše: „Keď ošúchaná srdcová sedma lásky/ v tej veľkej hre raz prebije/ žaludné eso kapitálu“? Máme zabudnúť že po roku 1989 označil Rúfus v rozhovore s Jánom Kamenistým „komunistov za chiliastov sveta“? A máme vynechať že mýtus Rúfusa ako básnika mlčania znamenal aj to že síce písal o rakvách z Vietnamu Kórey a Kosova ale mlčal pri rakvách z augusta 1968 a z Grozného?
Nemá to Rúfusa denuncovať. Tak to chcel napísať a napísal. Ale nemá sa to stať ani kyjakom na denuncovanie iných lebo sa to vráti Rúfusovi ako bumerang. A už vôbec to nemá slúžiť ako dôvod na zastavenie rozhlasovej relácie ako v prípade Hríbovej a Kušnierikovej relácie Bez lampy.
Ficov režim obmedzuje slobodu slova priamo všade tam kde má na to mocenské páky. Svedčí o tom Tlačový zákon úplná deštrukcia verejnoprávnej televízie aj s tým nemravným Sulíkovým nápadom na jej poštátnenie. Inde ide na to nepriamo vydieraním licenciami obmedzovaním štátnych reklám osobnými telefonátmi. A tam kde to nejde inak útočí Fico na bodáky. Médiá rozkladá zvnútra začínajú cúvať a napriek verbálnemu uisťovaniu prejavujú faktickú poddajnosť. Myslia si hádam že im to pomôže?
Príbeh totálnej devastácie Slovenskej televízie sa začal Reportérmi a reláciou Pod lampou. O dva roky sa opakuje v Slovenskom rozhlase ako déjà vu ako to čo sme už raz prežili tou istou reláciou len tentoraz bez lampy. Začína sa tým čomu hovorí prozaik Pavel Vilikovský zľavovať sám zo seba. Ale Miloslava Zemková sa hádam nestala osobnosťou .týždňa za rok 2008 len tak z rozmaru. Nemá dôvod zo seba zľavovať. Inak sa jej môže stať že urobí čiernu prácu a aj tak bude odídená.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 9. februára 2009.
