Eugenovi Gindlovi patrí moje uznanie za jeho pôsobenie v denníku Verejnosť tesne po „nežnej“. Je to rozhľadený človek ktorý rád diskutuje a argumentuje. Zniesol by aj nálepku intelektuála. Prečo ten kondicionál? Lebo na skutočného intelektuála je kladená okrem schopnosti všetko spochybniť ešte jedna požiadavka: stále hľadať pravdu a byť schopný pravdu uniesť.
V uvedenom článku (Postrehy čitateľa letných médií SME 15. 8.) sa mu to nedarí. Snaha odsúdiť „turbokapitalizmus“ za každú cenu potláča úctu k pravde a poctivosť pri jej hľadaní. Inak by netvrdil že „Pinochetovi pučisti“ zabili Salvadora (nie Salvatora) Allendeho. Tento mýtus vytvorila castrovská propaganda. Allende sa pri boji o palác Moneda zastrelil vlastnou zbraňou. Niekto možno povie že to jeho „rating“ v histórii zvyšuje. Vidím to inak ale to je téma na iný článok.
Postaviť Allendeho pomník pred Monedou je to isté ako by bol pomník Jozefa Tisa pred Grassalkovičovým palácom. Allende bezohľadným presadzovaním socialistickej ideológie rozvrátil ekonomiku ožobráčil strednú vrstvu a dosiahol trojcifernú infláciu.
Áno čílski pučisti boli často neľudsky krutí voči svojim odporcom. Ale riešenie ekonomických problémov neideologizovali. O reformách sa diskutovalo na univerzitách a v médiách. Nie je pravdou že reformy v Čile nemali opozíciu. „Neoliberálne“ reformy mali zúrivých oponentov aj v Pinochetovom prostredí a najmenej dvaja členovia junty sa dokonca snažili potláčať vplyv ľudí ktorí ich mali realizovať.
A odbory? Odhliadnuc od ich legitimity (ide o nátlakovú skupinu ktorej zástupcov nemôžu voliť všetci občania krajiny) dejiny ukazujú že všade kde sa ich bossovia dostali k politike zlyhali dokonca aj pri ochrane záujmu svojich členov. Pokušenie „dostať svoj diel z koláča“ bolo pre nich neodolateľné.
Po toto zistenie netreba chodiť ani z Čile ďaleko. Argentína bola tesne po druhej svetovej vojne jednou z najprosperujúcejších krajín sveta. Uchýlila státisíce emigrantov z medzivojnovej Európy aj slovenských. V päťdesiatych rokoch však nastal zlom. Moci sa ujal diktátor Juan Domingo Perón. Politickú podporu si kupoval najmä posilňovaním vplyvu odborov na hospodársku politiku.
Pád ekonomiky tu prebiehal dlhšie ako v Čile za Allendeho – aj preto že Argentína mala solídnejšiu východiskovú pozíciu. Po desaťročiach perónizmu je teraz tým chudobnejším bratom Argentína. Prejdite len autobusom z jednej krajiny do druhej! Rozdiel vidí aj tuctový turista. Nielen v čistote miest vo vzhľade obyčajných domov a v počte túlavých psov. Kto tvrdí že toto všetko nie je dôsledkom úspešných reforiem vydáva za pravdu svoje vlastné želania a nie fakty. Je toto úlohou intelektuálov?
Autor je prekladateľ a člen predsedníctva OKS.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 19. augusta 2009.
