Málokto pozná Čechov a Slovákov tak dobre ako sociológ a bývalý líder VPN Fedor Gál. Bojuje proti utláčaniu menšín a téma neonacistov a rómskej problematiky ho dokáže rozhnevať tak že sa musí poriadne nadýchnuť. O niekoľko dní dostane v Bratislave Cenu Jána Langoša. Chvíľu uvažoval či ho pri príležitosti výročia novembrovej revolúcie nebudú chcieť oceniť skôr Robert Fico alebo Ivan Gašparovič a plánoval radšej odísť na dovolenku. Neskôr pochopil že oni by to nikdy neurobili a zostal.
Dnes je zásadný futbalový zápas medzi Českom a Slovenskom. Pozeráte futbal?
Nie. Pripadá mi to komické vždy si predstavujem ako niekto z vesmíru pozerá zhora na štadión a musí byť v šoku. Niekoľko tisíc ľudí tam šalie a dvadsaťdva iných sa naháňa za guľatou vecičkou a ide sa pri tom zabiť. Nechápem tento typ vzrušenia ale niekedy sú chvíle keď sa hrá o majstra sveta sadnem si k tomu a cítim nejakú emóciu ktorá nesúvisí so športom.
Majú ešte Slováci stále z Čechov komplex menejcennosti?
Niekoľko storočí existujú rôzne stereotypy vo vnímaní Čechov a Slovákov navzájom. Česi majú zo Slovákov pocit že sú večne pod parou že sú prírodný a emocionálny národ že majú komplexy že sú trošku dedinčania ale majú ich radi. Slováci si myslia že Česi sú „vyčúranci“ strašní škrobi nevedia si poriadne vypiť chodia na dovolenky s batohom konzerv ale súčasne im závidia Prahu tradície históriu a cítia sa ako mladší brat.
V Čechách rozprávate po česky?
Veľmi dobre maturoval som z češtiny. Keď som niekde v rádiu televízii snažím sa hovoriť po česky žijem tu. Ale vždy mi všetci vynadajú aj tam aj doma že mám bratislavsko-pražskú češtinu a skrúca to uši. Nikdy sa nenaučím po česky tak aby som povedal čo mám na srdci a nikdy v Čechách nebude žiadny jazykový zákon ktorý by mi bránil takto hovoriť.
Niečo podobné ako medzi Čechmi a Slovákmi existuje v malom aj medzi Bratislavčanmi a východniarmi.
Nie v malom to je úplne to isté.
Vy ste na Pohode kritizovali bratislavský intelektuálny pesimizmus a chválili Košice aké je to výborné mesto. Čo je na Košiciach také úžasné?
Trošku je to asi aj póza človeka ktorý Bratislavu pozná dôverne a v Košiciach je rekreant. Bratislava je intelektuálne administratívne a kultúrne centrum. Veľmi často z nej však odchádzam v hroznom stave. Sadnem si niekam s kamarátmi a počúvam hodiny a hodiny fňukania. Na politickú situáciu na kvalitu života na čo si len zmyslíte.
Ale to je jediný život ktorý tí ľudia majú k dispozícii. Nepamätám si že by moja generácia prežila lepších dvadsať rokov. V Košiciach mám pocit že ľudia sa tam majú horšie ako Bratislavčania a nefňukajú. Počúvam tam iné reči – napríklad nedali nám peniaze na Langošov pomník tak naň dáme zo svojho. Oni berú problémy ako výzvy. Nemajú to ľahké. Je tam väčšia nezamestnanosť menej príležitostí.
Čím to je že Bratislavčania fňukajú?
Niekedy veľa dobrého asi škodí. Naposledy som povedal kamarátom ktorí ešte robia aktívne politiku nech vyrazia po Slovensku konfrontujú sa s problémami a pozrú sa ľuďom do očí. Život sa dá prežiť aj inak ako fňukaním.
Čo ste si pomysleli keď ste videli ako Slovensko nepustilo maďarského prezidenta cez hranice?
Že toto snáď ani nie je možné. Dožil som sa toho ako zmizli hranice môžem v Európe kráčať kde sa mi zachce a maďarský prezident nemôže. Dožil som sa toho že svätý Štefan je z inej kategórie ako Cyril a Metod. Z akej inej? Politici a teraz je jedno či maďarskí alebo slovenskí si riešia vlastné mocenské ambície tým že rozsievajú medzi ľudí nenávisť.
Prečo tá emócia funguje tak vo veľkom? Aj na internetovej stránke sme.sk väčšina ľudí rozhodnutie nevpustiť sem prezidenta schvaľovala.
Emócia či už pozitívna alebo negatívna je infekčná záležitosť šíri sa ako vírus. Keď sa šíri ako vírus láska priateľstvo a solidarita tak je to fajn ale keď sa šíri nenávisť a agresivita tak je to zle. Tento vírus vyrábajú väčšinou autority sú to majstri technológie ovládania ľudí nesú za to zodpovednosť. Keďže väčšina nikdy nebola elitou tak sa treba len obávať toho aby tie autority nemali jedného dňa na krku niečo horšie ako je vykázanie maďarského prezidenta. Masa a dav sú telo a duša zvláštneho typu. Aj inteligentný človek keď sa ocitne v dave tak sa môže správať ako hlupák.
Slovenská pospolitosť začala organizovať pochody proti Rómom. V rôznych obciach sa k nim pridávajú aj bežní ľudia.
Stalo sa to aj v Čechách v Litvínove som bol pri tom. Už niekoľko mesiacov sa ráno zobúdzam s tým že mi hlavou prebleskne meno Natálky rómskeho dievčatka ktorého rodinu podpálili neonacisti. Predstava že na tomto svete existuje dvojročné dievčatko popálené na osemdesiatich percentách tela tri mesiace v umelom spánku je neuveriteľná.
Za negatívne vlastnosti Rómov nesieme zodpovednosť aj my sami tým že sme im najprv zakázali byť remeselníkmi potom sme ich vykázali do osád za dediny potom sme tie osady izolovali a tak ďalej. Ako môže takáto komunita vyzerať? Jasné že je kriminogénna je tam úžera drogy problémy ale čo bolo na začiatku? Oni sa nerodia ako kriminálnici.
Poznám rodiny ktoré z Čiech utiekli na Nový Zéland do Kanady do Írska. Niektorým som pomáhal. A čo zisťujem? Ich deti sú integrované v školách hovoria po anglicky lepšie ako ja rodičia pracujú nemajú žiadne problémy.
Čím to je že Slováci nemajú takého politika ako je Schwarzenberg ktorý si dal zaplatiť audit vlastného koaličného partnera či nie je skorumpovaný? Na Slovensku koaličný partner kradne a nikomu to evidentne až tak neprekáža.
Keby sa na Slovensku objavil politik Schwarzenbergovho formátu tak by skončil v nejakej periférnej strane a nikdy by sa nedostal do vedúcej pozície. Slováci aristokratov v politike nemajú radi. Ani Česi ich nemajú radi ale Schwarzenberg sa nestal politikom tak že jeho strana vyhrala voľby bol nominantom Strany zelených.
Slováci aj Česi sú plebejské národy aristokratovi sa poklonia ale keď zájde za roh tak si odpľujú. Nemajú radi ani vlastné elity. Vždy keď to šlo tak im ublížili. Ale dnešná slovenská vládna elita je niečo mimoriadne to by sa asi v Čechách nemohlo stať. Aby sa predsedom vlády stal boľševik ktorý povie do médií že si nepamätá november 1989 aby vládli ľudia ako Slota alebo Mečiar.
O niekoľko dní dostanete s dalajlámom Cenu Jána Langoša. Potešilo vás to?
V živote som nedostal skoro žiadne ceny vôbec nie za svoju činnosť v politike. Raz som dostal poďakovanie z Masarykovej univerzity v Brne lebo som im pomáhal zakladať jednu fakultu a druhýkrát som dostal ocenenie za dokument pre televíziu. Uvažoval som nad tým že tento rok je dvadsiate výročie novembra najvýznamnejšej udalosti moderných slovenských dejín pri ktorej som bol je to štátny sviatok možnože budú Fico alebo Gašparovič rozdávať metále.
Súčasne som si hovoril že aj keby vystrelila motyka a oni by mi naozaj niečo chceli dať predstava že beriem z ich rúk ocenenie je nemožná. Pre istotu som plánoval že tu nebudem že pôjdem na dovolenku. Naraz mi zatelefonovali z Bratislavy že dostanem Cenu Jána Langoša spolu s dalajlámom. Bol som hrozne dojatý.
Je to asi jediná cena ktorú som schopný prevziať. Dalajlámu si neuveriteľne vážim prečítal som všetky jeho knihy. Najfrekventovanejšie slovo ktoré vychádza desaťročia z jeho úst je láska a súcit. Je to človek ktorý šíri výhradne pozitívne emócie.
Premýšľate o čom sa budete rozprávať?
Viem ako to chodí nebude priestor na to aby som začal filozofovať. Každý pohľad a dotyk ktorý si vymeníme vo mne zostane a najviac si to užijem keď sa to skončí.
Povedali ste že keď dotočíte dokument k 17. novembru definitívne skončíte s verejným životom a budete sa venovať už len vnučke. Naozaj?
Mám ešte jednu tému ktorú chcem urobiť – o ľuďoch ktorí ovplyvnili moje myslenie. Napríklad Rudo Dzurko Cigán z Pavloviec na Slovensku skvelý výtvarník alebo Jozef Císařovský maliar chartista rovný a čestný človek. Takýchto ľudí mám asi troch-štyroch. Sú už starí a môj posledný film by mal byť o nich.
Navyše za mnou prišiel ďalší kamarát Róm ktorý robí na Úrade vlády. Chcel by urobiť rómsky multimediálny portál európskych rozmerov a ja mu mám pomôcť. Na takúto ponuku nemôžem povedať nie to sú ďalšie tri roky. Zdá sa že budem musieť umrieť aby som definitívne skončil.
Monika Tódová uverejnené v denníku SME dňa 5. septembra 2009.
