Je celkom pochopiteľné ba žiada sa povedať ľudské že spoplatnenie niečoho na čo boli generácie navyknuté ako na bezplatné zrejme nevyvolá nadšenie. Úvahy o zavedení príspevku na úhradu nákladov vysokoškolské štúdium (lebo ani zďaleka nejde o reálne platenie týchto nákladov) bolo v našich šírkach zrejme jedinou témou ktorá vo verejnosti pokiaľ ide o školstvo plošne zarezonovala.
Napriek komunizmom rozvrátenej hierarchii hodnôt záležalo mnohým mladým ľuďom – a nezriedka ešte viac ich rodičom – na tom aby vysokoškolské vzdelanie získali. Pretlak na prijímacích pohovoroch bol toho dôkazom a je ním dodnes.
V normálnej spoločnosti ku ktorej smerujeme je vysokoškolské vzdelanie vstupenkou do triedy s vyšším spoločenským a celkom reálne aj ekonomickým ohodnotením. To že to tak je i u nás a už teraz aspoň pre časť absolventov vysokých škôl nik súdny nepoprie.
Argument že aj drevorubač potrebuje dobrého lekára manažéra či advokáta a preto rád zaplatí zo svojich daní jeho štúdium je v zásade neakceptovateľný. Menovaní budú totiž za svoju prácu zaplatení inak a zrejme vyššie ako drevorubač. Málokto cielene študuje dlhé roky preto aby sa nakoniec mal horšie ako ten čo neštudoval i keď sa mu to môže prihodiť. Študovať však išiel a študijný smer si vybral slobodne ako dospelý a za svoje rozhodnutia plne zodpovedný človek.
Je isté že ak chce váš syn študovať astrofyziku bude zrejme chudobnejší ako jeho rovnako úspešný spolužiak-programátor či komerčný právnik. Je tiež možné že úspešný absolvent egyptológie nenájde uplatnenia a „umiestnenku“ napríklad na vykopávky v Sakkare.
Celkovo však možno povedať že akékoľvek vysokoškolské vzdelanie otvára lepšie perspektívy a znižuje riziko nezamestnanosti viac ako absencia vzdelania. To si dnes uvedomujú rodičia i študenti a len preto môže byť slogan „na vysoké školy bez prijímacích skúšok“ volebným lákadlom. Žeby všetci programovo chceli titul a potom už len slúžiť a trieť biedu ako perspektívu pre svoje dietky budúcich lekárov daňových poradcov či trebárs dizajnérov – ako to občas počujem od odporcov zavedenia príspevku?
Ak sme sa rozhodli že všetky deti majú mať základné a nejaký typ stredného vzdelania je zrejmé že sa bude platiť z daní na solidárnom princípe. A keďže nevieme kto z nás dostane leukémiu sclerosis multiplex či cukrovku i tu je istá solidarita namieste.
Ak však vieme že ani o 10-15 rokov nebude na vysokých školách študovať ani 40 percent populačného ročníka predstava že sa 60 percent daňových poplatníkov skladá 40 percentám na štúdium ich detí je z môjho pohľadu nemorálna.
A ak niekto namietne že napríklad v Nemecku je to tak tak ho musím upozorniť na nezvratný fakt že národný produkt na obyvateľa tejto krajiny je asi 4-krát vyšší ako náš. A ak sú koláče z ktorých sa krája pre školstvo vedu ale aj sociálne či dôchodkové zabezpečenie obranu a zdravotníctvo v pomere 4:1 tak rovnaký uhol rezu znamená v prvom prípade slušný kus koláča a v druhom jednohubku. Počítač mikroskop či materiál používaný vo výučbe stomatológa pritom stojí rovnakú sumu či ho kupujú pre univerzitu v Mníchove alebo v Bratislave.
Môžeme sa ľavičiarsky biť v prsia že my to „dokážeme“. To čo sme na poli skvalitnenia (o. i. materiálneho) výučby na vysokých školách dokázali hovorí inou rečou. Vzdelanie niečo stojí. Ide o to či vôbec ako ale aj kto všetko sa bude podieľať na platení účtov. Zatiaľ sa do toho nikto nehrnul. Ani tí ktorým neprekážali „bezplatné“ pravdy v Ústave SR. Je čas prestať (seba)klamať.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 2. novembra 2002.
