Tá krátka správa TASR zanikla medzi množstvom iných správ. Nemocnica v Trenčíne uvažuje o predaji budovy denného stacionára a ako hlavný dôvod predaja budovy na lukratívnom mieste v centre mesta uvádza riaditeľ nemocnice v Trenčíne Rudolf Lintner že nemocnica sa potrebuje zbaviť dlhov.
Mesto začiatkom deväťdesiatych rokov previedlo bezodplatne budovu vtedajšej nemocnici s poliklinikou v Trenčíne s tým že tam bude naďalej fungovať psychosociálne centrum. Centrum funguje psychiatrických chorôb pribúda nemocnica nemá pre denný stacionár iné vyhovujúce priestory. Napriek tomu chce riaditeľ predať budovu na komerčné účely. Opakuje sa tu starý vzorec – ťažko sa buduje ľahko ničí aj keď zatiaľ riaditeľ cúvol.
Pripomenulo mi to iný príbeh. Pred vyše štyridsiatimi rokmi sme rysovali mame k výskumu rakoviny krčka maternice tabuľky. Ako ukázala jej práca včasná diagnostika by umožnila v mnohých prípadoch úspešnú liečbu. Mama vtedy navrhovala zriadiť depistážne strediská kde by ženy povinne chodili na pravidelné preventívne prehliadky. Prišli však sedemdesiate roky a s nimi normalizácia reálneho socializmu. Okrem iného mu padlo za obeť aj vybudovanie depistážnych pracovísk ktoré neexistujú ani dnes.
Prípad trenčianskej nemocnice nie je ojedinelý. Podobných týkajúcich sa nášho zdravia sociálneho správania prostredia vzdelávania a kultúry je čoraz viac. Pribúda nelegálnych skládok a to nielen tej mamutej v Pezinku ktorá sa momentálne zastavila pred bránami Najvyššieho súdu. Stačí si prečítať denné správy. V Banskej Bystrici objavili policajti vďaka bezdomovcovi sudy s toxickým odpadom. V Tatrách je podľa odhadu od osem- do dvanásťtisíc nelegálnych skládok. V jednej tatranskej obci vyviezol ktosi za dedinu celú strechu miestni ho síce poznajú ale zo solidarity ho neprezradia lebo veď možno aj oni odpracú za dedinu aspoň sud či záchodovú misu.
Nedodržiavanie stavebných povolení sa šíri ako požiar. Bratislavský amfiteáter zhorí a než sa stihne ktokoľvek spamätať do pozemku sa za bieleho dňa zaryjú bagre. Nejde pritom len o zákony pri ktorých väčší berie a menší sedí v base. Ide o elementárnu spupnosť a nekultúrnosť. Bratislavské nábrežie zničili tí čo sa vydávajú za dobrodincov Slovenska. Dnešnú a zajtrajšiu podobu PKO určujú nielen developeri ale aj mestskí poslanci. Tí ho predali bez toho aby ostala zaručená jeho pôvodná funkcia ale dnes sa mesto tvári ako záchranca. Racionálny hlas však hovorí že ak potrebuje peniaze „nemá mesto predávať pozemky hlboko pod cenu rozdávať za lacný peniaz mestský majetok uzatvárať s developermi jednostranne nevýhodné zmluvy“. Aj keď to tak nevyzerá iracionálne sa správa developer povzbudený beztrestnosťou ktorý začne búrať napriek neukončeným rokovaniam s mestom a masívnym protestom občanov. Ešteže cez tú dieru v okne nefúkalo Mariánovi Vargovi na hlavu.
Koľko rečí sa narobilo okolo novej budovy SND. Vtedy radní páni prisahali že budova DPOH bude slúžiť divadlu. Mesto vypísalo súťaž tá mala svojho víťaza a ajhľa zrazu pre mesto prestali platiť pravidlá ktoré si samo stanovilo a výsledky súťaže jednoducho zrušilo. Iste toto rozhodnutie nemá rozmery pražského blobu ale svedčí o tej istej spupnosti.
Príbehy svedčiace o hlbokej nekultúrnosti moci ktorá zväzuje politické strany s lobistickými skupinami a podnikateľmi sa množia ako rakovinové novotvary spoločnosti ktorá si neváži svoje telesné a duševné zdravie. To nie je otázka vlastníckych vzťahov ani moralizovania. Je to plieseň ktorá sa šíri spoločnosťou bez ohľadu na režim povlak mocipánov ktorí „za tie roky celí porástli plesňou plesnejú hamižnosťou a korupciou“. Dominik Tatarka ktorý to napísal ich videl pred štyridsiatimi rokmi ako plesnivé hominidá histórie. Myslel si vtedy že ich už niet oni sú tu však znova a možno ani nikdy neodišli.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 27. apríla 2009.
