Keď Fico nastúpil k moci nasľuboval modré z neba a dal jeden konkrétny sľub – že do roku 2010 vybuduje diaľnicu z Bratislavy do Košíc.
Ten sľub mal čisto ideologickú povahu nerešpektoval ekonomickú realitu pohŕdal vlastníctvom ľudí. Bol to sľub z rodu veľkých stavieb komunizmu vyplýval z mentality budovateľov krajších zajtrajškov. Tak ako neskôr širokorozchodná plány na vybudovanie ďalších atómových elektrární či nápad dobudovať dvadsaťpäť rokov starú morálne opotrebovanú mamutiu nemocnicu na Rázsochách.
Od začiatku bolo jasné že Ficov sľub je nesplniteľný. Stačilo len z mesiaca na mesiac sledovať ako Fico a za ním v zákryte Vážny s Chomom neplnili plán tak ako ho nesplnila ani jedna päťročnica za celej existencie reálneho ale neuskutočniteľného socializmu.
Fico postupne sľub obmieňal a s istou mierou irónie by sa dalo povedať že koľko z neho ubúdalo tunelov a kilometrov toľko pribúdalo tunelovania a mýt. Napriek tomu sa ho Fico držal a marketingovo vyciciaval diaľnice ako kliešť.
Keď už bolo všetkým jasné že diaľnica nebude dokončená zvalil to na hospodársku krízu ktorú najprv nevidel potom odmietal a nakoniec urobil zodpovednou za všetky neúspechy svojej vlády. A aby toho nebolo dosť pred niekoľkými dňami zhodil na opozíciu aj nejasnú budúcnosť budovania diaľníc. Ťažko si predstaviť niečo absurdnejšie ale na Slovensku je to tak.
Diaľnice sú metaforou Ficovej vlády a jej mentality a to nielen v osvedčenej schopnosti komunistických ideológov zhadzovať vlastné neúspechy na americký imperializmus a vnútorného nepriateľa. Napokon za štyridsať rokov komunizmu neexistovala jediná veľkostavba budovaná ekonomicky a odovzdaná načas. Lebo dažďom vetru popolčeku a ekonomickým krízam neprikážeš. Celý spor sa dnes zmenil na otázku či budovať diaľnice zo štátneho rozpočtu z projektov PPP z európskych fondov z mýta alebo ich kombináciou. Niežeby to nebolo dôležité napokon ide naozaj o to ako ich stavať ekonomicky únosne a metaforicky aj o to aby malo Slovensko spoločný krvný obeh.
Kľúčovou otázkou je však mentalita budovateľov. To že dávajú nesplniteľné sľuby a hádžu ich na hlavu iným je jedna stránka mince. Druhou je otázka slobody. Fico o nej tvrdí že ju ľudia nechcú. Ústavný zákon vyvlastňujúci pozemky pod budúcou diaľnicou zdôvodňoval verejným záujmom. Mal spočívať v urýchlení jej výstavby. Stavbu diaľníc neurýchlil ľudí o majetok obral. To je jeho chápanie slobody.
Sloboda nie je abstraktný pojem. Je istotou že vám nikto nesiahne na majetok že policajti budú chrániť občanov pred kriminálnikmi a nie naopak že vyšetrovatelia a prokuratúry nebudú vyrábať z obetí vinníkov a súdy budú súdiť spravodlivo že médiá nebudú musieť platiť za výroky politikov že vzdelávanie a veda nebudú robiť pochlebovačov moci.
Mentalita neslobody spočíva v porazenectve sluhov odkázaných na pánov a spupnosti pánov pohŕdajúcich sluhami. Fico si myslí že peniaze na dlaň a sloboda nijako nesúvisia. Súvisia a ako priamo: Bez slobody nie sú ani slušné „peniaze na dlaň“.
Každý politik si môže vybrať medzi étosom slobody a chomútom poslušnosti. To by mali vedieť tí čo chcú vládnuť s Ficom Mečiarom a Slotom. Musia rátať s tým že to znamená zbavovať ľudí majetku nespravodlivo ich obžalúvať a súdiť beztrestne im stavať pod nosom skládku zamorovať pitnú vodu naftou robiť z Tatier kurník znehodnocovať úspory na dôchodok pohŕdať prirodzeným vlastenectvom zamlčiavať procesy a likvidačné akcie z päťdesiatych rokov sovietskych vládcov poradcov a okupantov.
Veď ľudia vraj o slobodu nestoja.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 26. apríla 2010.
