“Ako pravičiar som presvedčený, že každý je zodpovedný sám za seba a že keď jednotlivec zlyhá, ako prvá má nastúpiť rodina, po nej charita, cirkev či mimovládny sektor a až potom obec, región, či štát. Ale ako konzervatívec si uvedomujem, že realitu nemožno vždy napasovať do ideologických schém, či teoretických modelov,” hovorí Ondrej Dostál v rozhovore pre Parlamentný kuriér.

Z dvadsiatky na jedenáste miesto sa na kandidátnej listine strany Sloboda a solidarita (SaS) do parlamentu prekrúžkoval predseda Občianskej konzervatívnej strany Ondrej Dostál. Verejnosť ho pozná predovšetkým z početných ľudsko-právnych a občianskych aktivít, v ktorých sa angažuje už veľa rokov. V politike sa aktívne pohybuje bezmála dvadsať rokov. Do Národnej rady už úspešne kandidoval v roku 2010 na kandidátke strany Most-Híd a bol členom ústavnoprávneho výboru a podpredsedom výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. S prestávkou v rokoch 2010 – 2014 je od roka 2002 poslancom bratislavskej mestskej časti Staré Mesto za Občiansku konzervatívnu stranu, ktorej predsedá a súčasne zasadá v zastupiteľstvách Bratislavského samosprávneho kraja aj Hlavného mesta SR Bratislavy. Publicistka Mária Šišuláková položila Ondrejovi Dostálovi otázky pri príležitosti návratu do najvyššieho zákonodarného zboru.

Ste konzervatívny politik, no do parlamentu vstupujete na krídlach liberálnej SaS. I keď na Slovensku nemožno zatiaľ puristicky definovať politické subjekty podľa známych a vo svete uznávaných politologických kritérií. Predsa – do akej miery, v čom sa vaše zásady zhodujú so smerovaním sulíkovcov?

OKS a SaS sa v podstatných politických a programových otázkach už dlhodobo zhodujú. OKS aj SaS sú pravicové politické strany, ktoré presadzujú trhovo orientované reformy a znižovanie zasahovania štátu do ekonomiky a životov občanov. OKS aj SaS spája úprimné presvedčenie o potrebe boja proti korupcii, aj jednoznačné prozápadné smerovanie spojené s kritickým pohľadom na centralistické, socialistické a byrokratické tendencie v súčasnej EÚ. A v neposlednom rade je nám SaS blízka aj jasným odmietaním spolupráce so Smerom. Všetky tieto veci sú pre OKS dôležité a vo všetkých máme k SaS bližšie ako k iným stranám napravo od stredu. 

Spolu s vami neúspešne kandidoval za OKS tiež veľmi aktívny Ivan Kuhn. Neobávate sa, že zostanete pri niektorých návrhoch osamelý, pri jasne liberálnych témach, s ktorými SAS išla do parlamentu už v roku 2010?

Nie som kresťanský demokrat, ale občiansky konzervatívec. Môj konzervativizmus nie je antiliberálny. Práve naopak. OKS, podobne ako pred ňou Langošova Demokratická strana, v ktorej minulosti veľká časť členov OKS vrátane mňa pôsobila, je liberálno-konzervatívna strana. V témach, v ktorých na Slovensku vyhranení kresťanskí konzervatívci a vyhranení liberáli zvádzajú súboje, zväčša nemá OKS jednotné stranícke stanovisko. V postoji k nim rešpektujeme individuálne presvedčenie a svedomie našich členov. Nemám obavu, žeby som sa z tohto dôvodu dostal do vážnejších sporov s SaS.

Ako vyhrotený konflikt liberálov a konzervatívcov bolo napríklad prezentované minuloročné referendum. Ja som sa ho nezúčastnil a verejne som kritizoval zámery jeho iniciátorov. Niektorí kresťanskí konzervatívci ma aj z toho dôvodu vnímajú ako liberála. Ale ja to tak nevidím. Mojím základným nastavením je, že väčšina by sa k menšinám mala správať citlivo, ústretovo a veľkoryso. Veľkorysosť väčšiny voči menšine a citlivosť voči slabším sú veci, s ktorými by konzervatívec nemal mať problém. Sú v záujme celej spoločnosti a posilňujú jej súdržnosť. Navyše registrované partnerstvá, či dokonca manželstvá majú význam iba pre tých homosexuálov, ktorí majú snahu vytvárať trvalé partnerské zväzky založené na vzájomnej láske, vernosti a rešpekte, na vôli prežiť spolu celý život, vzájomne si pomáhať, starať sa o seba a zotrvať spolu v dobrom aj zlom. To je predsa zodpovedné a ušľachtilé správanie, ktoré by mali konzervatívci podporovať, nie proti nemu bojovať.

Pýtam sa aj preto, že analytik Ján Baránek považoval spoločný postup SaS a OKS do volieb za zúfalé riešenie, alebo východisko z núdze…

Považujem to za pomýlené vyjadrenie vyplývajúce z neznalosti reality a urobené od stola, len na základe mechanického škatuľkovania. Začiatkom 90. rokov vyšiel vtedajší predseda KDH Ján Čarnogurský s tézou, že komunisti sú porazení a odteraz budú hlavným nepriateľom konzervatívcov liberáli. Bol som vtedy členom Občiansko-demokratickej mládeže (ODM), ktorej predsedom bol Daniel Lipšic a ktorá bola tiež liberálno-konzervatívnou organizáciou. V rámci ODM sme o vzťahu liberalizmu a konzervativizmu intenzívne a dlho diskutovali a ja som od začiatku považoval Čarnogurského tézu za chybnú. Pravicových liberálov a konzervatívcov som vnímal a doteraz vnímam ako prirodzených spojencov, ktorí na Slovensku vzhľadom na silu ľavičiarov, nacionalistov, populistov a extrémistov nemajú inú možnosť než spolupracovať. 

Aj zaiste nekompletný výpočet vašich aktivít je úctyhodný. Samozrejme, jednotlivé zastupiteľstvá nezasadajú permanentne, ale predsa sa nemožno vyhnúť stretom. Neobávate sa ich a následne kritiky, že ste niekde chýbali pri zásadnom hlasovaní?

Zastupiteľstvo nie je činnosť na plný úväzok. Mandáty poslancov zastupiteľstiev vykonávajú všetci popri svojich občianskych povolaniach. V parlamente aj zastupiteľstvách sú poslanci, ktorých fungovanie sa obmedzuje iba na stláčanie gombíkov. A potom sú tam aj poslanci, ktorí sa k svojmu mandátu stavajú aktívne a zodpovedne, prichádzajú s návrhmi, pripomienkujú materiály, diskutujú k nim, upozorňujú na problémy. To, či poslanec patrí do jednej alebo druhej skupiny podľa mojich skúseností nijako nesúvisí s tým, či vykonáva iba jeden alebo viac mandátov. Pochopiteľne, človek nemôže byť naraz na dvoch miestach, takže sa môže stať, že občas sa vyskytnú nejaké časové kolízie. Verím však, že sa to bude dať zvládnuť. Ak nie, zvážim, čo s tým.

Po prvý raz od Novembra ´89 a vyše 70 rokov od skončenia druhej svetovej vojny, ktorý bol tiež koncom tzv. Slovenského štátu sa do parlamentu dostali extrémisti Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS). Nepodcenili politici vývoj situácie u nás?

Výsledok, aký dosiahli fašisti vo voľbách, asi čakal málokto. Prekvapení teda boli nielen politici. Zodpovednosť politikov, najmä tých pri moci, je v tom, že vytvorili a udržiavajú systém, v ktorom sa darí korupcii a vymožiteľnosť práva je na nízkej úrovni. Štát nemôže vyriešiť všetky problémy všetkých ľudí a zabezpečiť, aby všetci boli spokojní a šťastní. Politici by však nemali pripustiť, aby sa v spoločnosti stratila viera v základnú spravodlivosť, aby existovala kasta nedotknuteľných, ktorá môže zneužívať moc, alebo ťažiť zo svojich vzťahov s politickou mocou a nemá to žiadne dôsledky. Hoci všetci vidia, že sa deje niečo nekalé, nič sa takýmto ľuďom nestane, lebo stoja nad zákonom. Okrem toho štátne orgány určite v posledných rokoch zanedbali potrebu dôsledného potierania prejavov extrémizmu a boja s ním. Akoby verili, že sa to nejako vyrieši samo. 

Zdá sa, že postoje jednotlivých parlamentných subjektov a poslancov voči nim nie sú celkom jednotné a odmietavé?

Aj politici, tak ako napríklad novinári sa v tejto téme ešte len hľadajú. Netvárme sa, že niekto má v rukách čarovný prútik, ktorým stačí šibnúť a bude po probléme. Ja som sa bez váhania prihlásil k iniciatíve Stop fašizmu a k záväzkom z nej vyplývajúcim. Od začiatku sa dôsledne a ostro vymedzujem voči fašistom, lebo som presvedčený, že akoukoľvek spoluprácou s nimi ich legitimizujeme a to považujem za chybu. Ale rešpektujem, ak to niektorí kolegovia vidia inak a obávajú sa, že ostrakizácia fašistov neoslabí, ale posilní. Alebo, že účinnejšie ako ich ignorovať, bude sa s nimi v rôznych témach konfrontovať. 

Súhlasíte s názorom, že prvými vážnymi prejavmi súčasného extrémizmu boli prípady Hedvigy Malinovej a nitrianskeho baru Mariatchi, ku ktorým exekutíva nezaujala adekvátny postoj?

Nie celkom. Oba prípady sú dôležité, ale odlišné. V prípade baru Mariatchi ide o presne to spomínané zanedbanie dôsledného potierania extrémizmu. Prípad Hedvigy Malinovej je však predovšetkým kauzou Fica a Kaliňáka. Dlhoročné šikanovanie Hedvigy zo strany štátnych orgánov, ktoré odštartovala tlačovka týchto dvoch pánov, je snáď ešte odpornejšie a hanebnejšie ako fyzické násilie, ktorého terčom sa Hedviga stala na začiatku.

Avšak prejavy extrémizmu sme tu predsa mali už od 90. rokov. A to tak rasovo motivované násilie, ako extrémistické výroky politikov. Na Mária Gorala, Anastáziu Balážovú a ďalšie obete rasovo motivovaných vrážd na Slovensku sme už zrejme zabudli. Rovnako na to, že predseda SNS Ján Slota nebol o nič menším milovníkom prezidenta fašistického Slovenského štátu Jozefa Tisa ako Kotleba. Protimaďarské, či protirómske výroky Slotu i jeho kolegov zo SNS sú porovnateľné s extrémistickými vyjadreniami Kotlebu a jeho spolku. A nezabúdajme, že k rozdúchavaniu nacionalistických vášní, protirómskych, či protimoslimských nálad výdatne prispieval aj Fico a jeho Smer.

V čom všetkom vidíte živnú pôdu pre idey kotlebovcov?

Obávam sa, že je toho viac. Neriešené problémy v spolužití Rómov a Nerómov. Rozšírený pocit bežných ľudí, že politici sú odtrhnutí od ich problémov. Zlá sociálna situácia v niektorých regiónoch. Sklon hľadať jednoduché riešenia. Systematická práca kotlebovcov v teréne. Pôsobenie tzv. alternatívnych médií, šíriacich konšpiračné videnie sveta. Informačná vojna zo strany Putinovho Ruska. Sociálne siete. Prežívajúca nostalgia za fašistickým Slovenským štátom. Skrytý, či otvorený rasizmus. Príklon niektorých, najmä mladých ľudí k neonacizmu. Hľadanie alternatívy k štandardným politickým stranám. Existencia skupiny voličov, ktorá sa skoro vždy vo svojej voľbe sklame a v nasledujúcich voľbách si chce vyskúšať niečo nové. Nálady odmietajúce celý systém liberálnej demokracie. Sklom mladých vymedziť sa voči svojim rodičom. Zlyhanie školského systému, zanedbanie budovania občianskeho povedomia, rešpektu k ľudským právam a neinformovanosť o zločinoch nacistických, fašistických a komunistických režimov. Každý z týchto faktorov zrejme zohral nejakú rolu, ale žiaden z nich nedokáže úspech extrémistov vysvetliť úplne.

A napokon nárast vplyvu extrémistických a populistických síl nie je čisto slovenský fenomén. Prvé kolo rakúskych prezidentských volieb prekvapivo a s veľkým náskokom vyhral kandidát populistickej FPÖ, hoci v Rakúsku by sme zrejme nenašli väčšinu faktorov, cez ktoré sa pokúšame vysvetliť úspech kotlebovcov u nás. Žijeme v časoch, keď sa prekresľujú politické mapy aj v krajinách s oveľa ustálenejšou politickou scénou ako na Slovensku. Čaká nás zložité obdobie a budeme znovu musieť vyvinúť nemalé úsilie, aby sme systém liberálnej demokracie obhájili.

Vyjadrením vašich postojov k nacionalizmu, extrémizmu, fašizmu a podobných -izmov je skutočnosť, že máte už pätnásť rokov zapísanú rómsku národnosť a na slávnostnú schôdzu parlamentu ste prišli so žltou hviezdou. Zdá sa, že o kotlebovcoch sa diskutuje viac ako o Rómoch, hoci je ich viac než dvojnásobok voličov ĽSNS a už roky trpia početnými vážnymi zdravotnými, sociálnymi, existenčnými a inými spoločenskými problémami.

Je logické, že sa teraz viac hovorí o kotlebovcoch. Prítomnosť fašistov v slovenskom parlamente je niečo nové a spoločnosť bude potrebovať nejaký čas, kým sa z tohto šoku spamätá. Všetci sa s tým potrebujeme nejako vyrovnať, nájsť si sami pre seba odpoveď na otázku, čo sa vlastne stalo a čo sa s tým dá robiť. A pokiaľ ide o Rómov, tam už nestačí iba diskutovať, je potrebné konať. 

Veľmi sploštene povedané, spoločnosť im venuje napriek peniazom z EÚ veľmi málo pozornosti a ide o roky zanedbávanú otázku…

Súhlasím. Problémy Rómov, najmä Rómov z osád a iných vylúčených komunít, ale aj problémy v spolunažívaní Rómov a ostatného obyvateľstva by štát, politici, ale aj celá spoločnosť mali začať brať vážne. Oveľa vážnejšie ako doteraz. To, že som sa prihlásil k rómskej národnosti, súvisí aj s mojím presvedčením, že problémy Rómov sa začnú naozaj riešiť až vtedy, keď tu bude existovať rómska politická reprezentácia, ktorá bude na to tlačiť. Alebo keď sa stane nejaký strašný prúser, že si všetci uvedomia, že s tým treba niečo robiť. Ale to by bol ten horší prípad.

Tak, ako tu od Novembra 89 existuje politická reprezentácia maďarskej menšiny, bolo by správne, aby v slovenskom parlamente sedeli aj Rómovia. Skúsenosť ukazuje, že to asi nebude cestou samostatne kandidujúcich rómskych strán, ale verím, že sa Rómovia už v najbližších voľbách dokážu presadiť ako kandidáti relevantných politických strán. A dokážu potom prispieť k tomu, aby sa pozornosť upriamila na riešenie problémov Rómov viac ako doteraz. Aj pre samotné politické strany je to do najbližších rokov výzva. Lebo neriešené problémy vo vzťahoch Rómov a Nerómov  zaiste nie sú jediným zdrojom extrémizmu, ale pre fašistov je to vítané palivo.

Ako pravičiar som presvedčený, že každý je zodpovedný sám za seba a že keď jednotlivec zlyhá, ako prvá má nastúpiť rodina, po nej charita, cirkev či mimovládny sektor a až potom obec, región, či štát. Ale ako konzervatívec si uvedomujem, že realitu nemožno vždy napasovať do ideologických schém, či teoretických modelov. A že mnohí Rómovia sa nachádzajú v takej situácii, keď si už nedokážu pomôcť sami a nedokáže im pomôcť ani ich bezprostredná komunita. Že je potrebná pomoc zvonka, zo strany širšej spoločnosti i štátu.

Koncom februára ste sa s Ivanom Kuhnom a mladým liberálom Jakubom Nedobom vybrali na Derathizačnú tour po Slovensku, ako ste podľa českého korupčného poslanca Davida Ratha pomenovali svoju volebnú kampaň. Symbolicky ste derathizovali miesta stelesňujúce korupčné kauzy a korupčný systém. Teda boj proti korupcii je vaším hlavným cieľom v rámci parlamentnej práce?

Téme korupcie sa dlhodobo venujem. Či už poukazovaním na konkrétne kauzy, alebo snahou nastavovať pravidlá, ktoré zužujú priestor pre korupciu. A určite sa takýmto témam budem venovať aj ako poslanec parlamentu. Naša derathizačná kampaň nebola až tak úspešná, ako sme očakávali. Myslím tým to, že aj po voľbách pokračuje vláda Smeru na čele s Robertom Ficom, čo sme chceli zmeniť. Aj derathizácia teda bude musieť pokračovať.

Vláda predstavila svoje programové vyhlásenie. V čom ho podporujete, na druhej strane čo vám v ňom chýba?

Pozitívne vnímam jednoznačné prihlásenie sa k proeurópskej a proatlantickej orientácii krajiny, či niektoré zámery vo vzťahu k menšinám, napr. v oblasti používania menšinových jazykov, menšinového školstva, či kultúry. Toho, čo sa mi v programovom vyhlásení nepáči, je oveľa viac. Je to zjavne programové vyhlásenie ľavicovej vlády. Smer prevalcoval Sieť a Most-Híd nielen pri delení ministerstiev, ale aj pri formulovaní vládneho programu.

Miesto vytvárania priestoru pre slobodné konanie, súkromné podnikanie a iniciatívu ľudí a spoločenstiev nás opäť čaká spoliehanie sa na to, že štát niečo zariadi, podporí, zorganizuje a podobne. A i tentoraz to zaplatia daňovníci. Ani tretia Ficova vláda nebude dobrým gazdom. Nemá ambíciu hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom. Vláda nemá totiž v pláne šetriť. Nemá v pláne znižovať verejné výdavky. Práve naopak, stanovuje si ciele, na ktorých realizáciu bude musieť verejné výdavky zvyšovať. Ani tretia Ficova vláda neplánuje zoštíhliť štát. Nemá ambíciu predložiť výdavkovú diétu pre prebujnelú štruktúru verejných inštitúcií. Nemá v pláne redukovať ich a aspoň niektoré z nich rušiť, zlučovať, zmenšiť či privatizovať. Naopak plánuje vytvárať nové inštitúcie, podniky a fondy. Štát nepotrebuje ďalšie posilnenie, je silný dosť, len svoje právomoci nevyužíva v prospech občanov. Ani tretia Ficova vláda nemieni významne znížiť daňovo-odvodové bremeno pre ľudí. Kozmetické zníženie sadzby dane z príjmov pre firmy z 22 na 21 percent nebude dostatočným impulzom pre tvorbu pracovných miest.

A ani tretia Ficova vláda nechce zmeniť zákon o štátnom občianstve, ktorý bol prijatý ešte za prvej Ficovej vlády a spôsobil, že viac ako 1300 našich občanov prišli o slovenské občianstvo proti svojej vôli. Týmto ľuďom Slovensko naďalej ukazuje chrbát. Je to o to smutnejšie, že súčasťou tretej Ficovej vlády je aj Most-Híd, ktorý spolu s nami počas prvej Ficovej vlády prijatie novely zákona o štátnom občianstve kritizoval, počas Radičovej vlády a druhej Ficovej vlády sa ho snažil zmeniť a teraz od toho dáva ruky preč.

Rozhovor bol publikovaný v časopise Parlamentný kuriér.

Comments

Komentáre


Ondrej Dostál

Ondrej Dostál je sociológ, právnik a bývalý novinár. Od roku 2016 je poslancom Národnej rady SR, v tejto úlohe pôsobil aj v rokoch 2010 až 2012. Od roku 2009 je poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja. Je tiež poslancom miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava – Staré Mesto a poslancom mestského zastupiteľstva v Bratislave.Od apríla 2012 je predsedom OKS.