Poslanec Ondrej Dostál sa v parlamente vyjadroval k balíku návrhov poslanca Miroslava Beblavého a poslankyne Kataríny Macháčkovej, ktorých cieľom je zrušiť krajskú samosprávu na Slovensku.

Keď sa premiér Fico dozvedel o návrhu pána poslanca Beblavého a pani poslankyne Macháčkovej, znosil tento návrh pod čiernu zem a znížil sa k osobným útokom a nazval pána poslanca Beblavého bezvýznamným poslancom. Chcem povedať, že napriek tomu, že budem veľmi kritický k predkladanému návrhu,  pána poslanca Beblavého si vážim a drvivú väčšinu jeho poslaneckých aktivít považujem za užitočných a zmysluplných a v žiadnom prípade ho nepovažujem za bezvýznamného poslanca. Moja kritika bude takpovediac priateľská.

Poslanec Miroslav Beblavý v snahe hľadať podporu pre balík návrhov, ktoré spoločne s poslankyňou Katarínou Macháčkovou predkladá s cieľom presadiť zrušenie územnej samosprávy na úrovni krajov, uvádza sedem dôvodov, prečo treba zrušiť VÚC.

Dôvod prvý: Zrušením krajskej samosprávy by sme vraj ušetrili. Ušetrili by sme na tom, že by sa nemuseli organizovať a konať voľby, ušetrili by sme na tom, že by neexistovalo osem úradov, ušetrili by sme na tom, že by neexistovalo osem zastupiteľstiev. Naďalej by však existovali kompetencie, ktoré dnes vykonávajú samosprávne kraje, časť z nich by mala byť presunutá na našu dosiaľ stále ešte nemunicipalizovanú miestnu samosprávu, časť by mala byť recentralizovaná späť na nedávno posilnenú ESO-štátnu správu.

V rámci tohto argumentu sa ráta s tým, že správu kompetencií budú efektívnejšie než krajská samospráva vykonávať miestne samosprávy resp. štátna správa. Nie celkom sa s tým dá súhlasiť, a to ani pokiaľ ide o úroveň miestnej samosprávy, keďže tá je mimoriadne rozdrobená, a už vôbec nie v prípade prenosu na štát. Nie, centrálna vláda, štátna správa, či už centrálna alebo miestna, nie sú efektívnejším hospodárom ako naše samosprávy, nech už si o tej krajskej myslíme čokoľvek. A potvrdzujú to aj čísla.

Pán poslanec Beblavý tiež uvádza, citujem, že: „Ročné náklady (2015) všetkých VÚC na správu ciest sú 99 640 492,89 eur, čo je za 5 rokov 498 202 464,45 eur. Ak by si starostlivosť o krajské cesty rozdelili obce a štát, úsporu odhadujeme na 10% za 5 rokov = cca 50 000 000 eur.“

Úprimne nerozumiem, kde pramení tá viera, že ak túto kompetenciu presunieme na štát, ušetríme. Skúsenosti s tým ako prebieha  a s akým výsledkom pričasto končí verejné obstarávanie centrálnej vlády nielen – ale najmä – v oblasti dopravnej infraštruktúry, mne osobne nedáva nádej, že by sme recentralizáciou niečo ušetrili, skôr naopak.

Ale ak sme už pri tých regionálnych cestách, sú dobrým príkladom pre poukázanie na niečo iné. Stav regionálnych ciest, často zúfalý, je neraz dôvodom, pre ktorý sa na samosprávne kraje pozeráme ako na neschopných správcov, ktorí ani za pätnásť rokov nedokázali s cestami urobiť to, čo by sme si ako ich užívatelia predstavovali, že by sa s cestami malo stať. Pýtajme sa však, či naše samosprávy dostali na správu svojich kompetencií od centrálnej vlády dostatok zdrojov na to, aby mohli zmazať modernizačný dlh, ktorý pred sebou tlačíme v tejto krajine ešte z čias minulého režimu.

Neviňme samosprávy za dôsledky vládnutia v posledných rokoch najmä Ficových vlád.

Ak by sme sa pozreli na rozpočty samospráv, nijako dramaticky sa od zavedenia fiškálnej decentralizácie počnúc rokom 2005 nenafúkli.

Mám tu zaujímavé grafy. Pozrime sa na ne. Teda vy sa na ne nepozriete, pozriem sa len ja.  Ukázať vám ich nemôžem, keďže nový rokovací poriadok to neumožňuje. Ďakujem, pán predseda Danko. Odporúčam vám však webstránku cenastatu.sk, kde nielen tieto grafy pravidelne aktualizuje INESS v rámci projektu Cena štátu.

Čo z tých grafov ale nevidieť, je to, že tzv. modernizačný dlh sa logicky v niektorých našich obciach a mestách ďalej len nabaľuje, v iných sa odbúrava veľmi pomaly. Za tento stav (napr. aj stav našich ciest) nemožno viniť samosprávy. Ak si porovnáme výdavky centrálnej vlády za posledný predkrízový rozpočtový rok 2008 a rozpočtované výdavky na rok 2016, stúpli cca o tretinu (nie za všetkým treba hľadať eurofondy). Ak si porovnáme výdavky územných samospráv (miestnych a krajských spoločne) za totožné obdobie, stúpli cca o desatinu. Centrálna vláda rastie, navyše nabaľuje dlh, samosprávy sú priškrtené.

Len skutočný a komplexný audit verejnej správy môže pomôcť pri zodpovedaní otázok, kde a prečo zlyháva verejná správa pri poskytovaní služieb občanom a plnení si zákonných kompetencií. Zdôrazňujem aj pri tejto príležitosti, že takýto audit si parlament vyžiadal od vlády koncom roku 2011, a vláda si dosiaľ túto úlohu z uznesenia NRSR č. 748 z 8. decembra 2011 nesplnila a ignoruje ho.

Dôvod druhý, prečo podľa poslanca Beblavého treba zrušiť krajskú samosprávu: zrušením krajskej samosprávy by vraj došlo k „posilneniu decentralizácie v prospech prirodzených miestnych jednotiek, ktorými sú na Slovensku už stovky rokov mestá a obce.“

Krajská úroveň samosprávy bola u nás zavedená NIE najmä preto, že to tak od nás v prístupovom procese chcela EÚ, ako sa to často hovorí. Bola zavedená najmä preto, že v rámci decentralizácie verejnej správy NEBOLO dosť dobre možné presunúť niektoré kompetencie na miestnu úroveň, na ktorej sme mali vyše 2900 obcí, miest a mestských častí.

Pripomínam, že podľa zákona o obecnom zriadení sú si všetky obce a mestá na Slovensku rovné, ku všetkým, tak k malým niekoľko obyvateľovým obciam ako i k niekoľko desaťtisícovým mestám sa pristupuje rovnako, zákon ich vníma ako rovnocenné jednotky.

Zároveň pripomínam, že to, čo platilo o miestnej úrovni pred pätnástimi rokmi, platí i dnes. Tak, ako vtedy neboli obce a mestá, teda celky v počte 2900+, vhodnou úrovňou pre výkon nadobecných kompetencií, nie sú ňou ani dnes. Za pätnásť rokov sme sa na ceste k municipalizácii nepohli ani o piaď.

To si, nakoniec, uvedomuje aj poslanec Beblavý. Časť kompetencií totiž navrhuje recentralizovať, teda vrátiť štátu (lebo miestna úroveň nie je vhodná na ich správu), a pri inej časti, ktorú síce navrhuje decentralizovať, teda posunúť na mestá a obce, ponecháva miestnym samosprávam možnosť, že AK sa takpovediac „necítia“ na prevzatie kompetencie, AK s tým tá či oná obec nevyjadrí súhlas (napríklad prevziať zariadenie sociálnych služieb, ktoré sídli na ich území), tak k prechodu kompetencie na obec nedôjde a pôsobnosť prejde na príslušné ministerstvo. Zbytočne sa otvára možnosť recentralizácie kompetencií, ktorých správa na centrálnu úroveň nepatrí.

Dôvod tretí: Podľa Miroslava Beblavého „Počet zamestnancov VÚC neustále rastie, v roku 2003 mali VÚC 937 zamestnancov a v roku 2015 ich už bolo 1631,“ a preto treba tento rast zastaviť a časť kompetencií decentralizovať a časť recentralizovať.

Snažili sme sa s kolegami z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika dať do porovnania, ako sa za dané obdobie zmenil počet zamestnancov štátnej správy, keďže na ňu chce poslanec Beblavý recentralizovať časť kompetencií. Keďže šlo o neľahkú úlohu, vzhľadom na metodické zmeny v čase pokiaľ ide o to, akí zamestnanci akých organizácií sa do tejto kategórie zahŕňali, možno povedať, že nielen počet zamestnancov v krajskej samospráve sa za dané obdobie zvýšil o desiatky percent, ale aj počet zamestnancov v štátnej správe sa zvýšil o desiatky percent, vzhľadom na zmeny metodiky nebudem uvádzať konkrétne číslo. Podstatné však je, že kým na krajskej úrovni hovoríme o náraste o pár stoviek miest v rámci novovzniknutých štruktúr verejnej správy, tak v štátnej správe za čas 2003 až 2015 pribudli desiatky tisíc miest. Patríme k európskej špičke. V byrokracii. Nemali by sme sa teda v prvom rade pozrieť na to, aké sú možnosti rušenia organizácií v pôsobnosti centrálnej vlády a štátnej správy? To je rečnícka otázka.

Dôvod štvrtý, prečo vraj treba zrušiť VÚC je, že „vyrobili dlhy, začínali podľa údajov MF SR s nulovým dlhom, ktorý sa v roku 2015 vyšplhal na 369 159 000 eur.“

Nebudem tu opakovať už mnou zmienené argumenty o tom, že samosprávy (nielen krajské) nikdy nedostali na svoje kompetencie zdroje podľa toho, aké sú skutočné náklady na ich správu, ale podľa toho, aký objem financií na ne vynakladal predtým štát, keď ich spravoval. Samosprávy tak prevzali nielen starý, v minulosti nabaľovaný tzv. modernizačný dlh, ale aj nejasné krytie na plnenie ich kompetencií. O tom, že tu dodnes chýba komplexný audit, ktorý parlament od vlády požadoval, som už hovoril.

Nielen v tomto kontexte je dlh, ktorý vyrobili krajské samosprávy, takmer zanedbateľný. On je úplne zanedbateľný v porovnaní s tým, aký dlh za ten istý čas vyrobila centrálna vláda, na ktorú chce časť kompetencií poslanec Beblavý recentralizovať.

Tých 369 miliónov eur dlhu za obdobie 2002-2015, ktoré vyčíta poslanec Beblavý krajským samosprávam, totiž predstavuje nárast dlhu VÚC v pomere k HDP z ich počiatočnej nuly na 0,5 %, pričom za rovnaké obdobie narástol dlh, ktorý vyrobila centrálna vláda astronomicky, a to z 38 % na 51 % k HDP, čo predstavuje zvýšenie dlhu ústrednej správy až o približne 25 MILIÁRD eur.

Za obdobie 2003 až 2015 nás, obyvateľov tejto krajiny, krajské samosprávy zadlžili v prepočte na obyvateľa o necelých 70 eur. Za to isté obdobie nás centrálna vláda zadlžila v prepočte na obyvateľa o približne 4500 eur.

Nehovoriac o neustálom hospodárení centrálnej vlády v štátnom rozpočte na sekeru v porovnaní s hospodárením VÚC rok čo rok s miernymi deficitmi a v ostatných rokoch dokonca s miernymi prebytkami. Vyčítať v tomto kontexte dlh krajským samosprávam a zároveň navrhovať recentralizáciu na štát, ktorý kopí dlhy v takej miere, je pomerne nepatričné.

Dôvod piaty: Pán Beblavý uvádza, že „ani VÚC sa nepodarilo znížiť regionálne rozdiely, pri nezamestnanosti, priemernej mzde a HDP vidíme medzi krajmi rovnaké alebo väčšie rozdiely ako predtým.“

Tu by som chcel poprosiť pána poslanca, aby nám ukázal, aké reálne kompetencie v oblasti politiky zamestnanosti majú naše samosprávy k dispozícii, a rovnako, nech to znie akokoľvek zvláštne, nech nám ukáže, aké reálne kompetencie majú naše samosprávy v rámci regionálnej politiky k dispozícii.

Lebo fakt je, že v podstate žiadne. Ponechal si ich totiž štát, centrálna vláda. V rámci regionálneho rozvoja majú samosprávy kompetenciu pripravovať programy hospodárskeho rozvoja a sociálneho rozvoja. Teda koncepčné dokumenty. Nemajú skutočné kompetencie a ani financie na rozvoj. Ba nerozhodujú ani o eurofondoch, ktoré sú v tejto krajine vyhlasované premiérom za hlavný zdroj verejných investícií. Napríklad, v Českej republike už roky fungujú na krajskej úrovni samostatné regionálne operačné programy a riadiace orgány. U nás sa krajské samosprávy horko ťažko dostali do pozície tzv. sprostredkovateľských orgánov ministerstiev.

Neviňme samosprávy za niečo, za čo nemôžu.

Dôvod šiesty: Pán poslanec Beblavý uvádza, že „občania si k VÚC nevytvorili vzťah, na voľbách do VÚC sa zúčastňuje len každý piaty volič. Účasť na prvom kole navyše kontinuálne klesá. Pri tak nízkej volebnej účasti stačilo na získanie mandátu poslanca mnohokrát aj 600 hlasov. Zvolení poslanci a župani tak majú nízku legitimitu.“

Argument volebnej účasti občanov na voľbách do umelých mečiarovských krajov, ktoré nik nechcel, nik ich neplánoval, no nakoniec sa v tomto parlamente zrodili ako špinavý kompromis, sa javí byť tým, čo je hlavným tŕňom v oku. Ono to nie je ani tak krajská úroveň samosprávy ako taká, ale skôr voľby do nej. Tento „problém“ sa dá vyriešiť aj inak, než rušením krajskej úrovne samosprávy. Možno predsa zrušiť voľby a nezrušiť samosprávu. Možno predsa hľadať a nájsť spôsob, ako delegovať starostov a primátorov, ktorí by plnili úlohy dnešných krajských zastupiteľstiev a volili by si spomedzi seba predsedu kraja. Mohol by to byť jeden z krokov na ceste k municipalizácii. Tak či tak, mnohí dnešní poslanci krajov sú starostami či primátormi, viď spolupredkladateľka návrhu pani Katarína Macháčková.

Napríklad strana MOST-HÍD pred minuloročnými parlamentnými voľbami vo svojom volebnom programe uvádzala toto: „…podporíme zrušenie priamych volieb na úrovni vyšších územných celkov. Poslancami samosprávy vyšších územných celkov by boli zvolení primátori municipalít, župan bude volený z radov poslancov. Tým nielenže ušetríme verejné zdroje a zvýšime legitimitu volených orgánov na miestnej úrovni, ale zároveň zabezpečíme previazanie a koordináciu riešenia obecných a nadobecných problémov…“. Je to rozhodne lepší nápad ako zrušiť VÚC.

Siedmy dôvod, prečo podľa poslanca Beblavého treba zrušiť krajskú samosprávu znie:Na zrušení VÚC je mimo obdobia volieb široká politická zhoda, no keď príde na lámanie chleba, do riešenia sa nechce najmä tým politickým stranám, ktoré z VÚC profitujú.“

Podľa pána Beblavého je v tejto snemovni dostatok hlasov na to, aby sa VÚC zrušili, lebo v tej či onej strane sa nejaký predstaviteľ, prípadne dokonca ich predseda, niekedy vyjadril, že v prospech zrušenia VÚC.

Sem pán poslanec ráta napríklad SMER, lebo našiel v médiách také vyjadrenie Roberta Kaliňáka. Jeho hlas však nikdy nebol, a po kauze Bašternák už nikdy ani nebude, podstatným. Ak sa pozrieme na vyjadrenia Roberta Fica, ten roky hlása návrat k trom krajom alebo 3+1, čo je úroveň, na ktorej u nás samospráva nikdy v histórii nebola zavedená, lebo sústava národných výborov za totality samosprávou nikdy nebola. Vo volebnom programe SMERu na onej povestnej jednej A4 z minulého roka k tomu nenájdeme ani mäkké „f“.

Ale keď sme pri tých programoch a vyhláseniach predstaviteľov strán, treba povedať, že #Sieť, ktorej program pán Beblavý spoluvytváral, síce na rozdiel od SMERu mala precízne vypracovaný program, rovnako v ňom o rušení VÚC nenájdete ani zmienku a márne by ste ju hľadali v nejakých predvolebných vyjadreniach strany či jej predstaviteľov, pána Beblavého nevynímajúc. Predkladá nám tému, v rámci ktorej, ako aj on sám otvorene priznáva, jeho názor postupne dozrel.

Zhodu ohľadom zmeny VÚC sme tu však už mali. V období rokov 2002 až 2006 počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu, v ktorej bol pán Beblavý štátnym tajomníkom na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Pred voľbami 2002 SDKÚ-DS, SMK-MKP, KDH i ANO v dojemnej zhode deklarovali zámer zmeniť územné členenie a vrátiť sa k prirodzeným regiónom. V rokoch 2002-2006 tu teda bola vláda, ktorá ani napriek prieniku volebných programov všetkých jej členov nespravila so zmenou územného členenia nič. Škoda.

A ešte by som chcel uviesť štyri dôvody, prečo si v OKS myslíme, že spôsob, akým tému tak potrebných zmien dnešnej podoby samosprávnych krajov otvoril poslanec Miroslav Beblavý, nemožno označiť inak ako populistické gesto.

Po prvé, zásadná reforma architektúry štátu, ktorou by zrušenie jednej z úrovní územnej samosprávy na Slovensku nepochybne bolo, sa, ak je myslená vážne, nepredkladá v podobe balíka takmer troch desiatok noviel zákonov prostredníctvom poslaneckého návrhu podaného dvomi nezaradenými opozičnými poslancami. Pre tak zásadnú zmenu treba v rámci diskusie expertov a politikov poctivo hľadať zhodu v rámci širšieho politického spektra;

Po druhé, taká významná zmena, akú predstavuje zrušenie samosprávnych krajov a súvisiaca recentralizácia kompetencií na centrálnu vládu či decentralizácia iných na miestnu samosprávu, ak je myslená vážne, si vyžaduje podstatne dlhšiu prípravu na jej zdarnú realizáciu. V tomto prípade by tzv. legisvakačná lehota, teda čas, ktorý uplynie medzi schválením zmeny a jej účinnosťou, predstavovala len niekoľko mesiacov, čo je na tak zásadnú zmenu úplne nedostatočné. Neobstojí argument poslanca Beblavého o tom, že aj v minulosti sa zmeny v rámci verejnej správy neraz diali takto narýchlo. V návrhoch, ktoré spolu s kolegyňou Macháčkovou predkladajú, sa totiž uvádza, že obce a mestá by sa mali rozhodnúť, či chcú/trúfajú si vykonávať kompetenciu krajov, alebo nie, a v tom prípade prechádza na štát. Na zodpovedné rozhodnutie o niečom takom sa predsa musia aktéri rozhodnúť nie v takomto chvate;

Po tretie, územná samospráva na Slovensku má nielen svoju regionálnu úroveň v podobe nevhodne zvolených umelých ôsmich krajov, ale i svoju výrazne rozdrobenú miestnu úroveň s jej viac než 2900 obcami, mestami a mestskými časťami. Ktokoľvek, kto uvažuje nad zásadnými zmenami v samospráve na Slovensku a myslí to vážne, nemôže navrhovať úpravy len jednej z týchto úrovní a ignorovať potreby reforiem na druhej z nich. Slovensko je jedna z mála krajín vyspelého sveta, v ktorej neprebehla municipalizácia, teda proces, prostredníctvom ktorého by došlo k združeniu výkonu kompetencií miestnych samospráv do silnejších celkov, ktoré by svojim obyvateľom boli schopné poskytovať verejné služby v kvalite adekvátnej pre 21. storočie. O potrebe municipalizácie a jej podobe treba konečne začať verejne diskutovať;

Po štvrté, Robert Fico nikdy nebol zástancom decentralizácie a dnešný stav, kedy sú naše samosprávy do značnej miery v úlohe akéhosi „sprostredkovateľského orgánu“ centrálnej vlády, bez dostatočných zdrojov na riadne plnenie ich úloh, mu plne vyhovuje. Niet divu, že premiéra aktivita poslanca Beblavého nenechala chladným, keďže tému ďalšieho oslabovania samospráv považuje za svoju vlastnú a nemieni si ju nechať vziať. Prichádzať s návrhmi recentralizácie v čase, kedy Fico sústreďuje okolo seba moc a kompetencie, ktoré patria do regiónov, považujeme za nezodpovedné.

Obdobie Ficovho vládnutia späté s populistickou politikou a odmietaním reforiem bude mať pre Slovensko ťaživé následky. Pre budúcnosť by podľa OKS bolo lepšie, ak by reformné sily namiesto súťaže v populizme poctivo pripravovali našu krajinu na rýchlo sa meniacu realitu vo svete.

Je dobre, že sa o krajskej samospráve začalo opäť raz hovoriť. Ale je zároveň aj dobre, že návrh na jej zrušenie týmto parlamentom odobrený nebude. Krajskú samosprávu netreba rušiť, ale odborne riešiť. A to v spojitosti s reformou miestnej úrovne. Tej najmä.

Comments

Komentáre


Ondrej Dostál

Ondrej Dostál je sociológ, právnik a bývalý novinár. Od roku 2016 je poslancom Národnej rady SR, v tejto úlohe pôsobil aj v rokoch 2010 až 2012. Od roku 2009 je poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja. Je tiež poslancom miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava – Staré Mesto a poslancom mestského zastupiteľstva v Bratislave.Od apríla 2012 je predsedom OKS.