ImageNemám svetodejinné ambície písať listy Barackovi Obamovi. A už vonkoncom nemám v úmysle robiť slovenského trójskeho koňa Vladimírovi Putinovi. Ale základná geopolitická neukotvenosť je reálnou a traumatizujúcou otázkou našich moderných dejín.

Dňa 26. mája 1867 niekoľko mesiacov po rakúsko-uhorskom vyrovnaní ktoré zmarilo nádeje slovanských národov na federáciu v Habsburskej monarchii prijal Alexander II. v Cárskom Sele českú politickú elitu na čele s Palackým Riegrom Braunerom Erbenom a Hamerníkom. Privítal ich ako „rodných slovanských bratov v rodnej slovanskej krajine“. O rok na to vyhlásil rakúskemu vyslancovi že „sú tu sympatie ale rakúsky cisár sa naozaj nemusí obávať že by som mu chcel jeho poddaných odvábiť. Tá púť a všetky tie demonštrácie sú mi odporné ničím som k nim neprispel a ľutujem ich.“

Stáročná ruská politika má bez ohľadu na spoločenský systém jasné a nemenné zásady. Rozdeľuje svet na vlastné vnútrozemie blízke a vzdialené zahraničie a slovanstvo používa ako účelový nástroj zahraničnej politiky. V tejto geopolitickej stratégii hrá stredná Európa rolu blízkeho zahraničia a Rusko sa v každom okamihu svojich dejín usiluje zvyšovať všetkými dostupnými spôsobmi svoj mocenský politický bezpečnostný a ekonomický vplyv na tento geopolitický priestor. Pochybovať o tejto axióme ruskej zahraničnej politiky by bolo čírou ilúziou.

Vo vete že Ján Čarnogurský presadzuje na Slovensku ruské záujmy nie je nič nového. Nijako sa tým netají opakuje svoj dobre známy postoj bol spoluiniciátorom petičnej akcie proti vstupu Slovenska do NATO a Spojené štáty sú preňho aj dnes „vzdialeným spojencom“ pričom kladie dôraz na slovo vzdialený hoci podstata spočíva v tom že Spojené štáty sú na rozdiel od Ruska naším spojencom.

Pravdu povediac za zaujímavejší pokladám list slovenských a českých intelektuálov a politikov vyjadrujúcich obavy z možnosti že by americký prezident Obama mohol obetovať strednú Európu v prospech rusko-amerických vzťahov. Niežeby v americkej politike takí prezidenti neboli stačí si spomenúť na Jaltu Roosvelta a Stalina. Zaujímavejší preto že v podstate oživuje iný pocit na ktorý sme už tak trochu zabudli – že živnú pôdu pre takúto obavu vytvárajú vnútorné pomery v Českej a Slovenskej republike. Napokon aj po Jalte bol rozdiel medzi tým ako sa vyvíjala situácia v Československu Poľsku a Maďarsku na jednej a v Rakúsku Fínsku či Juhoslávii na druhej strane. Práve posledné tri krajiny sú dôkazom toho že nexistuje fatálna historická predurčenosť podľa ktorej by sa mali malí prikrčiť pod stolom keď sedia veľkí pri stole. Aj malí majú svoju vôľu ak im nie je všetko jedno.

Myslím že o to šlo v pozadí toho zvláštneho listu Obamovi a že skutočným aj keď nevypovedaným dôvodom jeho napísania bola obava že naše krajiny znova zlyhajú tak ako už v dejinách zlyhali viackrát. Že naša ukotvenosť v slobode je nezvnútornená len povrchná neschopná odolať prvému náporu. Že ak nám je jedno či štát bráni svojich občanov bude nám rovnako jedno či máme ako občania v prípade potreby brániť svoj štát. Že ak by sme sa mladých ľudí opýtali či za chrbtami uväznených a popravených v päťdesiatych rokoch minulého storočia nestáli sovietski poradcovia a za znormalizovanými sedemdesiatymi a osemdesiatymi rokmi sovietske tanky rozpačito by mlčali lebo veď je to už dávno kto by si to pamätal a historickou pamäťou naše dva národy aj tak nikdy nevynikali.

Myslím si že v podstate nejde o list Obamovi ale o nás samotných. Akí sme naozaj. A čo s tým má Jožin z bažín? S Jožinom na večné časy a nikdy ináč!

Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 3. augusta 2009.

Comments

Komentáre