title=Nemáme názor v kľúčových zahraničnopolitických témach politické strany sa obmedzujú na mechanické prihlásenie sa k vstupu do Európskej únie a NATO vžil sa všeobjímajúci novotvar „integrácia do euroatlantických štruktúr“ odkazujúci na NATO a EÚ v jednom darčekovom balení – takto kritizujú stav zahraničnopolitického diskurzu poniektorí novinári a analytici.

Pochopiteľne že kritici majú pravdu. Nakoniec ťažko si tú prázdnotu nevšimnúť. Lenže prázdnota a bieda sa netýka len politických elít ale aj väčšej časti žurnalistickej obce nehovoriac o verejnosti. Politikov nemožno oddeliť od stavu mysle každého obyvateľa Slovenska. Ten si volí svoju politickú reprezentáciu – možno ani nie tak na svoju podobu ako na podobu svojich túžob a očakávaní. A tie zatiaľ prekračujú hranice krajiny iba zriedka. Slovensko má aj vďaka takým figúram ako Vladimír Mečiar vo svojom vnímaní seba a sveta niečo spoločné s neurotikom ktorý je chorobne zaujatý sebou samým a pramálo sa zaujíma o svet iných ľudí. Svet pre nás nepochybne existuje je však zatiaľ v akejsi informačnej hmle.

U tých ktorí vo výskumoch podpory vstupu do NATO aj EÚ hlasujú „za“ ide vo väčšine o jednoduchú nádej na lepší život a prosperitu na politickú stabilitu na väčšiu právnu istotu a bezpečie. Pramálo je tam oddanosti hodnotám atlantickej civilizácie. Často ide o útek pred naším vlastným neistotu vzbudzujúcim panoptikom politických postáv a figúrok k čomusi čo sa javí rozumnejšie normálnejšie alebo aspoň menej trápne. Možno aj o útek pred dôsledkami stále možných nerozumných rozhodnutí tej druhej časti slovenských voličov v budúcnosti. Neposmievam sa tomu rozumiem tomu. A tie hmlisté nádeje sú aj podopreté skrytou aj keď oveľa zložitejšou pravdou o západnom svete.

Tí ktorí napĺňajú kolónku „proti“ dávajú tak zväčša iba výraz svojmu strachu z neznámeho svojej obave pred porovnávaním s mocnejšími a bohatšími svojej xenofóbii a zastrašenej duši pomútenej rokmi či desaťročiami šovinistickej a boľševickej propagandy. Aj tomu rozumiem. Nie je prekvapujúce že rozdiel medzi týmito dvoma skupinami je aj demografický.

Zo sveta len ozvena

Rozumiem ale som znepokojený pretože veľké témy zahraničnej politiky prichádzajú neodvratne a postavia nás a menovite našu politickú elitu pred potenciálne osudové rozhodnutia. Možno už ako členov NATO a EÚ no možno aj oveľa skôr napríklad zajtra či o pol roka. To najhoršie čo môžeme urobiť je „opisovať“ od iných alebo sa len tak viezť predstierajúc prepytujem vyváženosť. Rozumiem ale mám o nás vážne obavy lebo bude možno treba prijať odvážne vizionárske a proti prúdu idúce rozhodnutia a tie ťažko robiť zoči-voči neinformovanej a tápajúcej verejnosti. Veľké témy sa nás už dotkli – v kosovskej kríze i pri útoku na Afganistan – a vláda mala odvahu rozhodnúť sa správne ale v oboch prípadoch bolo ľahké oprieť sa o v podstate jednotný názor „veľkých“. Prídu však aj vážnejšie a riskantnejšie výzvy – zoči-voči rozhádanému svetu.

Ľahko sa dopátrať príčin znepokojujúceho nedostatku informácií. V hlavách väčšiny z nás zíva obrovská medzera vo vedomostiach o dejinách najmä tých z druhej polovice dvadsiateho storočia. Je vyplnená iba pomaly rednúcou sieťou bludov a ideologických konštrukcií a skriveného obrazu sveta v totálne cenzurovaných médiách. Tam sa pervertoval a na svoj opak obrátil aj obsah mnohých slov – od „pokroku“ až po „mierový“. Ani sa mi nechce pripomínať že dejepisárky a dejepisári na väčšine základných a najmä stredných škôl s tou zívajúcou vedomostnou dierou zatiaľ veľa nespravili. Po páde komunistického impéria absentovali celé dve generácie kvalifikovaných zahraničnopolitických žurnalistov a analytikov tí komunistickí strašia v médiách nerušene ďalej (jeden zvlášť zaslúžilý dokonca v televíznej rade) a tých nezaťažených a rozhľadených doposiaľ pribúda len málo – ale vďaka Bohu aj za tých pár. Dodnes sa komerčné médiá zväčša obmedzujú na agentúrne zahraničnopolitické spravodajstvo (to im ťažko vyčítať) a tie verejnoprávne sú v oblasti medzinárodnej politiky strašne amatérske (česť výnimkám a zopár jednotlivcom) ak sa mám vyjadriť naozaj zhovievavo. Slovenská televízia preberala napríklad v prvej fáze kosovskej krízy nevinne (?) miloševičovskú propagandu z agentúry Tanjug a pustila ju na duše divákov ktorí nič nevedeli o predchádzajúcich fázach konfliktu v Juhoslávii o jej dejinách o zločinných etnických vojnách o etnických čistkách o vraždách a vyháňaní. Až bomby NATO a protimiloševičovskej aliancie ktoré prišli ako logická konzekvencia dostali publicitu. Podobne je to so všetkým čo hýbe svetom – s celým krvavým Blízkym východom arabskými štátmi a Izraelom s rozpormi medzi Európou a Amerikou s Čečenskom a Ruskom s Afganistanom Afrikou aj Čínou. A samozrejme s OSN aj Európskou úniou. Akoby na Slovensko zaznievala z toho čo sa tam všade dramatické odohráva iba ozvena – v druhej časti správ keď sa už vyčerpali všetky prevratné novinky o výrokoch pani Malíkovej a televízny divák odchádza od obrazovky zobrať si z chladničky pivo pred večerným seriálom.

Ani stopa znepokojenia

No veľké témy neminú nás ani naše médiá. Mnohé sa črtajú už teraz. Niektoré sa nebudú týkať životov našich vojakov a nebudú v nich padať bomby budú však určovať našu budúcnosť. Napríklad tvár a štruktúra budúcej Európskej únie. Hrnieme sa tam so „zdvihnutým priezorom“ (do čerta to „odkryté hledí“ je lepšie) a nik sa netrápi otázkou na ktorú stranu prudkého sporu o jej budúcnosť sa postavíme. Jednoducho väčšinou nevieme že taký spor v Európskej únii existuje.

Urobili sme aj u nás dobre mienený pokus o „národnú“ diskusiu. Máme Národný konvent ktorý by sa mal zaoberať týmito témami. Ako jeho účastník som však videl iba priepastný rozdiel medzi hlbokými vedomosťami zopár kompetentných úradníkov ministerstva zahraničných vecí ktorí pripravovali materiály a dokonca mali názor (i keď nie nevyhnutne ten čo ja) a intuitivistickým filozofovaním o EÚ nič netušiacich predstaviteľov politických strán škôl cirkví spoločenských organizácií a vôbec hocikoho. Ani stopa znepokojenia. Ani stopa obavy pred dusivým tlakom „harmonizácie“ všetkého ak sa Európa rozhodne pobrať práve týmto smerom ani stopa obavy o legitimitu mocnejúcich európskych inštitúcií ani stopa pochybností o číhajúcej hydre sociálneho inžinierstva a všemocnej anonymnej byrokracie ktoré si už v európskych inštitúciách naozaj ťažko nevšimnúť. Navyše ani stopa znepokojenia nad naozaj znepokojivými projektmi Európskej únie ako je napríklad spoločná zahraničná a obranná politika. Slovíčko nepadlo o tom čo to vlastne znamená „spoločná zahraničná politika“ keď si ani nedokážeme povedať čo Európu ako celok ohrozuje čo sú jej záujmy a či to čo chcú Francúzi je nevyhnutne to isté čo potrebujú Angličania alebo a tu chcem dať výkričník Slovensko. A nikoho netrápilo ani to ako sa Európa vlastne chce brániť keď v skutočnosti nie je schopná zabrániť ani malej humanitárnej kríze na svojom priedomí a skromnučký európsky projekt takzvanej „jednotky rýchleho nasadenia“ o sile 60 000 mužov už očividne stroskotáva na „nedostatku vôle“ a peňazí.

A je tu samozrejme otvárajúca sa trhlina medzi Európou a Amerikou ktorú zdá sa spôsobuje niečo vážnejšie než obyčajné naťahovačky politikov. Možno máme do činenia so skutočným narastajúcim sporom dvoch zásadne odlišných politických kultúr (obávam sa povedať: civilizácií). Nemôže byť náhoda že problém je hocičo napríklad tá mršina studenej vojny teda zmluva o ABM (protiraketovej obrane) medzi Ruskom a USA ktorá je dnes chvalabohu minulosťou ale ktorá bola taká drahá srdcu európskych politikov že ju označili za pilier európskej bezpečnosti. Nemôže byť náhoda že populista Schröder si intuitívne zvolil antiamerikanizmus ako nástroj svojho volebného víťazstva v nemeckých voľbách. Problém je Medzinárodný trestný tribunál pre vojnové zločiny (ICC) problém je Kjótsky protokol o ochrane pred skleníkovými plynmi problém je politika voči Iraku. Kde stojíme alebo chceme stáť my?

Príde aj na ochotu bojovať

Najjednoduchšie by pravda bolo nenápadne sa zaradiť k „európskej väčšine“. Tá však ako jednotný front neexistuje a okrem toho nie je jasné či civilizačný spor povedzme Francúzska a Ameriky je aj naším sporom. Ja sa domnievam že nie je. Domnievam sa tiež že je nám záujem Francúzska napríklad na Blízkom východe (v Iraku či Sýrii) ukradnutý a máme hľadať pravdu a nie cudzie výhody. Budeme si tiež musieť hľadať odpoveď na otázku čo s európskou (vlastnou vojenskou impotenciou diktovanou) vierou v medzinárodné inštitúcie a ich neomylnú legitimitu a spravodlivosť. Špeciálne OSN si založili národy sveta z idealizmu túžby po mieri a dodržiavaní ľudských práv ale celé dejiny týchto inštitúcií hovoria čosi iné – vypovedajú o rozhodujúcom vplyve gaunerských režimov a diktatúr (najmä v OSN je ich stále väčšina) a krajín s najhoršou tradíciou porušovania ľudských práv. Zveríme aj my svoj svet výhradne do ich rúk alebo si dovolíme kacírsku skepsu slobodného národa?

A príde aj na tých vojakov a ochotu bojovať za ideály a slobodu. Vstupujeme (dúfam) do NATO ale chceme na seba prijať aj zodpovednosť za slobodu iných (a bojovať keď treba)? Alebo sa len tešíme na investície? A máme navyše smolu. Ak nás pozvú vstúpime do NATO nie v okamihu jeho slávy a sily ale slabosti a hľadania novej podoby. Nakoniec predovšetkým o tom a nie iba o jeho rozšírení bude jesenný summit NATO v Prahe. Môžeme byť spolu s Baltmi Slovincami Bulharmi a Rumunmi jeho novou krvou ktorá Alianciu pomôže resuscitovať k zmysluplnému životu alebo ju môžeme pomôcť na európsky spôsob rozvŕtať a potom pozorovať ako sa ponad naše bezvýznamné hlavy dohadujú o strategických spojenectvách Američania s Rusmi a inými nechávajúc Európu smažiť sa v jej komplexoch a obchodných záujmoch. Západná civilizácia je možno na prahu skutočnej vojny so strašlivým a osudovým nepriateľom ktorý si zatiaľ iba skúša svaly – s terorizmom v službách militantného islamu – a nemá zatiaľ odvahu ho tak pomenovať. Čoskoro možno skôr ako tušíme budeme stáť pred otázkou či sa k boju proti nemu pridáme so všetkými konzekvenciami alebo budeme dúfať že nás bezvýznamných Stredoeurópanov sa celá záležitosť vlastne netýka. Kam sa pridáme?

Ak sa majú politickí lídri Slovenska v kľúčových okamihoch rozhodnúť správne treba aby sa zobudila a dovzdelala slovenská verejnosť. Bez jej podpory by mali aj tie najodvážnejšie a najmorálnejšie rozhodnutia o veľkých témach zahraničnej politiky krátky dych a možno aj život. Asi teda nestačí informovať na tlačovkách a nepostačí tentoraz ani „mediálna stratégia“. Treba čosi viac. Totiž koncentrované úsilie politickej elity novinárov a všetkých čo sa svetom jeho dejinami a medzinárodnou politikou zaoberajú sústredené na jednoduchú vec – informácie pre verejnosť skutočné a nefiltrované. Znie to jednoducho je to však všetko len nie jednoduché.

Comments

Komentáre