Právnik Maximilien de Robespierre ústredná postava Francúzskej revolúcie bol veľmi cnostný muž ako nakoniec všetci právnici. Svoju cnosť prejavoval vraj verejne čo je dodnes záhadou. Ťažko totiž povedať ako sa to robí. Získal si tiež povesť nepodplatiteľného o čom sa šušká že to bolo preto lebo jeho taxy boli príliš vysoké.
Robespierre sa stal cnostným ešte za mladi keď chodil na príležitostné tête-à-tête (tak sa tomu hovorilo vo Francúzsku) za istou pôvabnou mladou aristokratkou ktorej manžel bol stále na poľovačke. Ktovie prečo mu hovorila mon petit pipi a pri odchode mu vždy kývala z okna malíčkom svojej nežnej rúčky. Mladého Maximiliena táto milá impertinence dosť zranila a rozhodol sa že uprednostní v živote cnostnosť. A zanevrel na aristokraciu ktorá sa posmieva ľudu. Vlastné blaho si potom riešil po svojom a verejne sa celkom sústredil na verejné blaho.
Začiatky Francúzskej revolúcie boli rokmi ideologického tápania a občania-revolucionári sa pri hľadaní revolučného hesla dosť natrápili. Spočiatku bol zoznam hesiel dlhý a popri liberté égalité a fraternité tam ešte figurovali aj heslá ako inégalité ilégalité constipation péterité sobrieté insanité débilité paternité maternité a autorité. A viaceré ďalšie. Revolucionári ich vykrikovali jeden cez druhého a nakoniec si strihli tie tri známe metódou kameň papier nožnice. To je určite aspoň taká dobrá metóda rozhodovania ako hlasovanie.
Robespierrovi sa zvlášť pozdávalo že sa presadilo heslo fraternité. Od ponižujúcich te^te-`a-te^te s pôvabnou kontesou totiž postával radšej vKonvente s mladými driečnymi revolucionármi. Čakali spolu zrejme na drožku. Keď konečne zavládla zhoda ohľadne hesiel prišiel čas na ich presadenie do života. Francúzsky Konvent si s týmto cieľom aj zriadil patričný nástroj ktorý nazvali Výbor pre verejné blaho. Pretože blaho a len blaho mali jeho členovia na mysli. Jeho šéfom sa stal iný právnik Robespierrov kamarát Danton. Presadzovanie fraternité teda bratstva ktoré je súčasťou každého verejného blaha začal Výbor robiť tak že posielal všetkých odporcov blaha pod gilotínu. Tam im odsekli hlavu ktorá niesla spravidla najväčšiu zodpovednosť za ich machinácie. Odporcov verejného blaha bolo vo Francúzsku ako maku a tak sa gilotína prakticky nezastavila. Nad počtom odseknutých hláv by zbledol od závisti aj Džingischán ale ten sa nezaujímal o verejné blaho. Maximilien de Robespierre mal aj veľa kamarátov rovnakého presvedčenia. Postupne sa ukázalo že verejné blaho si vyžaduje aj ich hlavy a tak prišiel o hlavu aj Danton novinár Hébert či Lavoisier. Tomu nevedel Výbor odpustiť že založil organickú chémiu a ani to že dýchanie označil za oxidáciu. Odvtedy už dýchanie nie je to čo bývalo. Robespierrovho kamaráta Marata ktorého miloval ľud najmä preto lebo žiadal pozabíjať úplne všetkých zapichla vo vani istá Charlotte Cordayová čím ušetrila štátnu gilotínu.
V lete roku 1794 sa Robespierre nerozumne rozhodol že očistiť treba aj samotný Výbor pre verejné blaho. To sa výborom nikdy nepáči. A tak sa tí v Konvente ktorí mali ešte stále hlavu na krku potajomky dohodli a 28. júla Robespierra a jeho prívržencov zatkli. Už im liezla na nervy tá jeho cnostnosť. A hneď v ten deň ho aj šupli pod gilotínu spolu s ďalšími jeho kamarátmi. Ľud sa zvykol popravám prizerať a keď sa skotúľala do koša Robespierrova hlava dlho tlieskal. Asi mu bolo verejné blaho ukradnuté.
Poučenie z toho plynie také že mladé kontesy by si nemali uťahovať z mladých mužov v najcitlivejších otázkach lebo sa z nich môžu stať revolucionári. A to je vždy malér.