Vážení priatelia

Reformy po roku 1989 majú na Slovensku ťažký život. Prvé reformy celého politického právneho ekonomického a sociálneho systému ktoré sme urobili po roku 1989 narazili na Slovensku u ľudí na nepripravenosť. Neočakávali takú veľkú a zásadnú zmenu a postavili sa proti nej. Napriek tomu a za cenu nesmiernych politických obetí sme až do volieb v roku 1992 urobili také reformné zmeny ktoré boli nezvratné čo sa ukázalo za vlády HZDS ktoré si dovolilo porušiť elementárne princípy demokracie očividne dalo uniesť prezidentovho syna nesie zrejme zodpovednosť za smrť Róberta Remiáša zmarilo referendum ale netrúflo si siahnuť na základ demokracie na slobodné voľby aj preto že sme spolu s ostatnými demokratickými silami štyri roky viedli neúprosný zápas o každý milimeter demokratickej pôdy na Slovensku.

Po víťazných voľbách v roku 1998 sme očakávali že súčasná vláda ktorej sme sa stali súčasťou bude usktočňovať razantné a dôsledné reformy a to aj vzhľadom na stratu času ktorú sme nadobudli za mečiarovského bašovania oproti susedným krajinám.

Reformy prijalo pod heslom ZMENY vyše šesťdesiat percent ľudí na Slovensku. Vláda Mikuláša Dzurindu mala obrovskú podporu verejnosti lebo tento raz ľudia očakávali a vyžadovali hlboké zmeny.

Už pred voľbami v roku 1998 sme si vytýčili jasné priority. Navrhovali sme okamžite po voľbách prijať novú ústavu (alebo jej zásadnú zmenu) nový volebný zákon zákon o konflikte záujmov a zákon o politických stranách komplexné mediálne zákony. Presadili sme do vládneho programu základné ekonomické zmeny reformu verejnej správy pripravili sme reformu zdravotníctva školstva a sociálnej oblasti.

Začali sme nezmieriteľný zápas s korupciou presadili sme hlboký zákon o slobodnom prístupe k informáciám a zákon proti praniu špinavých peňazí podielali sme sa na zásadných zmenách zákona o politických stranách a na základných tézach ústavného zákona o konflikte záujmov ktorého veľmi prísne zásady sme bez ohľadu na jeho prijatie začali praktikovať vo vlastnej činnosti.

Od prvej chvíle po voľbách sme však zároveň upozorňovali na to že reformy musí vláda presadzovať rýchlo a dôsledne. Od nástupu vládnej koalície sme verejne poulazovali na to že naša vládna koalícia musí prijať moc ako službu verejnosti a nie ako nástroj na vlastné obohacovanie korumpovanie a podvádzanie.

Prispeli sme zásadnou mierou prevyšujúcou našu reálnu politickú silu k presadeniu všetkých reformných krokov vlády. Naša kritika vlády smerovala od prvej chvíle k spomaľovaniu reforiem ich brzdeniu odkladaniu či blokovaniu.

Od začiatku tohoto volebného obdobia sme si boli vedomí toho že ak chce mať táto vláda súbežne s medzinárodnopolitickým aj vnútropolitický úspech ktorý jediný sa môže stať zárukou pokračovania reforiem aj po ďalších voľbách musia prebehnúť kľúčové reformy veľmi rýchlo razantne a dôsledne.

Nestalo sa tak hoci sme na to upozorňovali po prvom aj druhom roku vlády. Tu sa naše cesty s Mikulášom Dzuridnom rozišli. Jeho vláda zlyhala v dvoch oblastiach: nielenže neodstránila korupciu predchádzajúcej vládnej garnitúry a nepotrestala vinníkov ale sama začala zneužívať moc tak očividne že splynula u ľudí až na neroroznanie s predchádzajúcou vládou. To jej ľudia neodpustili.

Hlavná politická zodpovednosť Mikuláša Dzurindu spočíva v tom že cez novovytvorenú SDKU prevzal při svojej funcki a počte členov vlády na seba najväčšiu zodpovednosť za vecný a morálny výkon moci a práve tu zlyhal. Posledným veľkým prípadom sa stala kauza Devín banky kde len slepý nevidí že vláda pri umelom udržiavaní Devín banky při živote uprednostnila politický obchod pred racionálnymi argumentami a my všetci za to zaplatíme ťažké miliardy korún.

Rovnako sme od prvej chvíle upozorňovali že reformy nerobíme pre reformy či len preto aby sme splnili formálne minimálne kritériá Európkej únie ale kvôli našej vlastnej potrebe kvôli tomu aby sa zvýšila ekonomická výkonnosť krajiny životná úroveň ľudí aby sa skvalitnila verejná správa a s ňou aj spokojnosť ľudí aby podnikateľ mohol naozaj podnikať aby človek dostal za svoje peniaze primeranú zdravotnú starostlivosť mohol študovať atď.

Vláda Mikuláša Dzurindu však volila namiesto rýchlych razantných a dôsledných reforiem kompromisy ktoré mnohé reformy v očiach ľudí celkom zdiskreditovali. Posledným prípadom je reforma verejnej správy a voľby do VUC. Už dnes je zrejmé že ľudia kvôli deformáciám reforme verejnej správy vôbec neporozumeli a že chápu aj voľby do VUC len ako ďalšiu príležitosť pre nových papalášov. Cenou za túto deformáciu nebude len slabá účasť vo voľbách; cenou bude a to človek nemusí byť nijakým prorokom prehra reformných a proreformných síl. Lebo aj tie sa starali ped voľbami oveľa viac o mocenské pozície ako o vecné regionálne ponuky voličom. Neznalosť regionálnych problémov a právomocí u mnohých špičkových kandidátov ich pre výkon funkcie priamo diskvalifikuje.

Dnešná šokujúca nedôvera ľudí v reformy nespočíva v prvom rade v tom že by ich od začiatku odmietali ale práve v zlyhaní vládnej garnitúry při ich uskutočňovaní. Na rozdiel od vlády v rokoch 1990-1992 ktorá urobila maximum reforiem s minimálnou podporou súčasná vláda zlyhala v tom že napriek veľkej pôvodnej podpore urobila minimum reforiem a tým premárnila jedinečnú historickú šancu na ich úspech. Na úspech pre ľudí pre zvýšenie ich životnej úrovne a kvality života na úspech pri premene architektúry a základného charakteru štátu. Otázka Quo vadis Slovensko ktorú si kladie SDKU chápu aj tí čo boli a sú zástancami reforiem inak: Quo vadis Dzurinda.

Jedinou možnou odpoveďou je obnova dôvery v reformy. Obnova dôvery v tom že ich nerobíme kvôli kompromisom kvôli domácim úlohám pre EU ale pre ľudí a to znamená pre Slovensko.

Lebo za zlyhaním vlády sa vynárajú noví čakatelia moci: “nové tváre” starých známych firiem vyrábajúcich z vody coca-colu predávači cudzích nápadov bez jediného vlastného a virtuálni obrazovkoví liberáli.

Obnoviť dôveru v reformy však môžu len tí ktorí trvalo a stále dokazujú že reformy nie sú pre nich len slovom ale vnútornou dispozíciou.

My sa nepotrebujeme hrať na nové tváre: nesieme si so sebou tie isté tváre celý život nepotrebujeme a nechceme ich meniť. Nepotrebujeme predávať vodu v kokakolovej fľaši predávať kompromisy ako reformy ani sa len reformne tváriť či pretvarovať.

V tom že sme s reformami vnútorne zrastení je naša sila aj slabosť. Lebo s reformami stojíme a padáme. Ale vieme že inak nemôžeme a nechceme a učíme sa pokore voči ľuďom lebo vieme že bez nich a bez ich podpory nič nedosiahneme.

Comments

Komentáre