O Robertovi Ficovi existuje zaužívaná predstava že nemá zmysel pre humor. Nie je to pravda. Dojem je navodený jeho obvykle strnulým výrazom tváre a občasným silene pôsobiacim úsmevom. Zdanie však klame. V prípade rozdeľovania miest v novej vláde prejavil až nečakanú dávku humoru.
Kto je pánom situácie je zrejmé už z parlamentných a vládnych počtov. Podiel poslancov Smeru na celkovom počte poslancov budúcej koalície je 60 percent ale podiel členov vlády za Smer bude 70 percent. V koalíciách tvorených dominantnou stranou a menším subjektom alebo subjektmi zvyknú mať menší partneri vo vláde silnejšie postavenie než zodpovedá ich číselnej parlamentnej sile. V Nemecku v koaličných vládach kresťanských demokratov CDU-CSU a liberálnej FDP zvykli prestížny post ministra zahraničných vecí obsadzovať zástupcovia liberálov hoci ich parlamentná sila vo vzťahu ku kresťanským demokratom bola menšia než pozícia SNS a HZDS voči Smeru. A podobne to bolo aj vo vláde tvorenej sociálnodemokratickou SPD a Zelenými kde bol ministrom zahraničia predstaviteľ Zelených. U nás to bude práve naopak – menším koaličným stranám sa ujdú len rezorty ktoré im dominantná strana zvyškovo prenechá. Bez ohľadu na to či mali práve o tieto záujem.
Okrem vlastnej sily však Fico pri delení vládnych postov predviedol aj niekoľko polôh svojského humoru. Prvou polohou je výsmech ktorý adresoval SMK keď rezort školstva priklepol SNS. A SMK zašla pritom vo svojej ústretovosti k Smeru mimoriadne ďaleko – ponúkala sa mu nielen vo dvojici s KDH ale nakoniec bola ochotná akceptovať ako tretieho do partie aj HZDS. Nepomohlo. A Fico sa SMK odvďačil zástupcom nacionalistov na čele rezortu ktorý je z hľadiska postavenia národnostných menšín (spolu s ministerstvom kultúry) najcitlivejší. Smer môže deklarovať že v otázke práv národnostných menšín ostane zachované status quo koľko len chce. S ministerstvom školstva riadeným človekom z SNS je to skoro vylúčené.
Fico však svoj humor neprejavil len vo vzťahu k budúcej opozícii ale aj k vlastnému koaličnému partnerovi. Druhou jeho humornou polohou v tejto záležitosti je irónia. Ako inak možno nazvať skutočnosť že SNS dostala ministerstvá školstva životného prostredia a výstavby a regionálneho rozvoja teda zdedí rezorty dosiaľ riadené SMK? SNS bude môcť svoju programovú prioritu o slovenskej vláde čiže vláde bez SMK realizovať práve v rezortoch v ktorých zdedí najviac ľudí spätých s SMK. A budúci premiér sa bude môcť už len ironicky usmievať pod fúzy ako sa SNS podarí s touto situáciou vyrovnať.
Najväčšiu dávku humoru však Fico predviedol vo vzťahu k občanom. Ide žiaľ o humor čierny. Nijako inak sa nedá vnímať rozhodnutie ponúknuť post ministra spravodlivosti HZDS. Hnutie ktoré sa počas svojej vlády stalo pre veľkú časť spoločnosti priam stelesnením nespravodlivosti má riadiť rezort spravodlivosti. Schvaľovanie protiústavných zákonov ako na bežiacom páse vylúčenie poslanca z parlamentu nerešpektovanie rozhodnutí Ústavného súdu amnestia na zločin z ktorého bola podozrivá tajná služba zmarené referendum… Naozaj čierny humor.
Mikuláš Dzurinda pred voľbami prirovnával Roberta Fica k šéfovi ZRS Jánovi Ľuptákovi. Po voľbách sa ukázalo že oboch spája nielen ľavicový populizmus bývalé členstvo v SDĽ a založenie strany podľa vlastného strihu ale aj ochota vytvoriť koaličnú vládu s Mečiarom a so Slotom. A navyše aj svojský zmysel pre humor. Pri tom Ficovom nám však na rozdiel od toho zemitého Ľuptákovho ktorý je už len spomienkou zrejme veľmi do smiechu nebude.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 3. júla 2006.
